Herec Ivan Romančík (71) je súčasťou generácie hercov, ktorá sa z Martina presúvala za prácou do Bratislavy. Toto rozhodnutie neoľutoval, no mrzí ho, že jeho manželka mala oveľa menej hereckých príležitostí.
A neľutovali ste teda nikdy?
- Nie. Martin bol výborný a v tom čase známy tým, že to bola taká liaheň hercov, ktorí išli potom do Bratislavy. Z mojej generácie to boli Emil Horváth, Ľubo Paulovič, Peter Bzdúch… Tá výmena bola veľmi dobrá, pretože my sme hrali hlavné postavy a keď sme odchádzali, tak tí, čo hrali druhé postavy, sa stali hlavnými. A ani divadlo nebolo zatrpknuté, všetci nám podali ruku, a že nám držia palce v Bratislave. Veď nakoniec, v Martine začínali môj otec, Kroner, Filčík, Kvietik…
Čo je v domácnosti vašou doménou?
- Manželke sa nestarám do varenia, je skvelá kuchárka a výborne pečie. Každú chvíľu jej volajú kamarátky a pýtajú si recepty. Ja si zas trúfam na zástrčku, čo-to vyvŕtať, a takéto veci.
Čo ste robili počas pandémie, keď bol lockdown? Vlastne, aj v škole ste mali pauzu…
- Učiť herectvo cez obrazovku je o ničom. Niečo sme si povedali cez obrazovku, a potom sme sa v malej skupine mohli stretnúť aj mimo školy a pracovať na tom.
Ako ste vnímali lockdown a pre prácu potrebné testovania?
- No, že keď mi pichne do sliznice, tak mám problém s dlhodobou nádchou, neviem prečo. Keď to inde ide zo slín, prečo nie aj u nás? Keď som bol prvýkrát – a ja som sa musel testovať kvôli škole – už nikto tam nebol a už sa tam sestričky nudili, tak som si začal nohavice rozopínať... jaj, aha, to z nosa beriete. Tak sa začali smiať.
Zažili ste ako herec obidva režimy, v ktorom sa vám lepšie žilo?
- Vtedy bola cenzúra. Ale pre nás bolo rajcovné, že sme prepašovávali na javisko inotaje. Múdri ľudia tomu rozumeli, no a tí miestni gubernátori – keď sa smejú ostatní, budeme sa aj my... Totiž, pred premiérou vždy prišli súdruhovia a rozhodli, či to môže mať premiéru. Teraz nie je veľmi dobré, že môžete povedať všetko – malo by to mať svoje hranice. V rámci morálky aj slušnosti. Javisko je javisko.
Takže dnešnú dobu vnímate ako horšiu?
- Poviem vám, čo som už hovoril asi päť rokov po revolúcii. Povedal som: keď som prišiel k doktorovi, vážil som si jeho prácu. Keď prišiel doktor do divadla, vážil si moju prácu. Vážil som si zvárača, ako zvára. On prišiel so ženou do divadla a vážil si moju robotu. A teraz sa to všetko zlialo do jednej riavy a len money, money, money. Vyskočil som na breh a krútim hlavou – čo sa to tu deje?
Spomínali ste Jula Satinského († 61) a Milana Lasicu († 81). Aká spomienka sa vám pri nich vynorí?
- Hrali sme spolu bulharskú hru Duel, kde bol Milan, Julo, ja a Ferko Kovár. Mali sme tam nádherné dialógy. Rozumeli sme si. S Milanom sme sa stretávali tak, že on chodil do jednej z kaviarničiek na promenáde pri Dunaji a ja chodievam do inej. Často sme sa náhodne stretli a on vždy zdiaľky – Ivo, máme nový? Akože nový fór. No jasné, že som povedal nový fór, zasmial sa, poďakoval a išiel na kávičku so svojou partiou a ja so svojou. Mali sme na diaľku taký príjemný vzťah. S Julom to bolo iné. Julo bol môj anjel strážny. Ja som bol kedysi divoch. Točili sme s Julom, niečo sa tam popilo, a ja že idem autom do Martina. Julo mi zobral kľúče, zobral ma na Dunajskú – tu sa vyspíš. Ráno som sa zobudil, dal mi bujón, kľúče od auta – môžeš ísť do Martina. S Julom sme mali veľmi pekný vzťah.
Asi aj vás prekvapil nedávny nečakaný odchod pána Lasicu.
- To sa nedá narežírovať. Ja som optimista – pokloním sa a umriem. Tak toto už nevymyslí nikto! Neskutočné, ale klobúk dolu – krajšie sa to nedá.
Minulý rok ste oslávili 70-ku. Aká bola oslava?
- Super. Dal som si polievku, minerálku, pozreli sme si nejaký film a išli sme spať. Doslova. Mali sme to pripravené, aj zabeštelovanú reštauráciu, hostí, všetko. Napokon sme boli dvaja - moja žena a ja. Chcela prísť aj korona, ale tú sme nepustili (smiech).
