To je len zlomok nových a ťažkých situácií, s ktorým sa naše ratolesti museli vyrovnať, a nie všetkým sa to podarilo. Nový školský rok prináša nové výzvy. Prenesie sa vojna medzi zaočkovanými a nezaočkovanými do školských lavíc? Ako krehkej detskej psychike pomôcť zvládnuť obavy z pandémie? Opýtali sme sa psychologičky Jany Porubcovej.
Zanechala pandémia na psychike detí stopy? Ako to celé zvládajú?
Epidémia koronavírusu a karanténne opatrenia zasiahli duševný stav všetkých ľudí bez rozdielu veku. Výnimkou nie sú ani deti. Vo všeobecnosti platí, že čím sú ľudia mladší, tým horšie zvládajú pandémiu. Najmä deti a študenti vykazujú vysokú hladinu úzkosti, depresie a stresu. Naopak, starší ľudia majú množstvo rôznych preventívnych stratégií, ktoré dokážu v danej situácii efektívne využívať. Prežívanie pandémie je v rôznych vekových obdobiach dieťaťa špecifické. Ako bude dieťa zvládať súčasnú situáciu pandémie, závisí okrem podpory najbližších predovšetkým od veku a vývinovej úrovne, v ktorej sa nachádza. Z uvedeného teda vyplýva, že rôzne zvládajú covid, karanténu a izoláciu predškoláci, inak deti v mladšom školskom veku a úplne inak deti v období puberty a adolescenti.
Ktorá veková skupina spomedzi detí a mladých ľudí sa s koronou vyrovnávala najhoršie?
Deti v predškolskom veku často ešte nevedia vyjadriť slovne, čo ich trápi. Pocit bezmocnosti a úzkosti sa mohol prejaviť v tom, že stratili nejaké zručnosti a schopnosti, ktoré predtým nadobudli. Mohli sa začať v noci pomočovať, horšie zaspávať, alebo začali byť agresívne, pretože nevedeli pomenovať, z čoho majú obavy. V mladšom školskom veku, čo je obdobie 6 – 10 rokov, sa mohli prejaviť obavy a strach chodiť do školy, tráviť čas s kamarátmi v obave, že sa infikujú. Nastali často aj problémy so sústredením a s tým spojené zhoršenie prospechu. Často sa objavovala agresivita bez jasného dôvodu. Sociálna izolácia so sebou priniesla aj problém s motiváciou na školskú prácu alebo bežné povinnosti v domácnosti. Najviac sa však korona podpísala na deťoch a adolescentoch od 11 do 19 rokov. Toto obdobie samo o sebe patrí k najväčším a najťažším vývinovým medzníkom, ktoré sa vyznačujú veľkými fyzickými a emocionálnymi zmenami. Preto sme mohli byť svedkami toho, ako mali problém vyrovnať sa s úzkosťou, popieraním hnevu a strachu, nevôľou rozprávať o problémoch, často predstierali ľahostajnosť či bagatelizovali. Mohli sme registrovať fyzické príznaky úzkosti, rizikové správanie, ako užívanie návykových látok, konfliktné správanie, odpor k štruktúre a autoritám, sebapoškodzovanie. Výnimkou neboli ani extrémy, ako myšlienky na samovraždu.
Ako na deti a mladých ľudí vplývalo, že odrazu museli tráviť oveľa viac času v rodinnom kruhu?
To, ako dokázali členovia rodiny spolu vychádzať, súviselo s tým, aká klíma u nich panovala pred koronou. Poznám rodiny, ktoré karanténa veľmi stmelila a deti sa začali cítiť istejšie a sebavedomejšie. Naopak, sú rodiny, ktoré už pred pandémiou boli labilné, mali problémy a tie karanténa ešte viac vyostrila. Deti v týchto rodinách zostali ustráchanejšie, vo väčšej neistote a úzkosti. Fakt, že boli pripravené o svoj osobný priestor a súkromie, bol jeden z najväčších stresorov.
Mnohé rodiny žijú v malých bytoch, deti nemajú vlastné detské izby. V takýchto podmienkach sa asi len ťažko hľadá súkromie.
Deti od istého veku potrebujú osobný priestor. Ak už nemajú detskú izbu, povinnosťou rodiča je, aby im zriadili pracovný kútik, ktorý je iba ich. Tam tvoria, učia sa udržiavať poriadok, triediť veci, hrajú sa. Obzvlášť dôležité to bolo počas lockdownu, lebo iné je, keď chodia do škôlky, školy a na krúžky, kde majú kamarátov a vo svojom kútiku doma trávia iba hodinku. Ale keď zrazu trávili doma celé dni, bol takýto ich osobný priestor veľmi dôležitý.
Vyučovanie prebiehalo online, čo prinieslo uvoľnenú morálku. Pre ktorú vekovú skupinu to bol najväčší problém?
Bolo to komplikované asi pre všetkých. Aj pre učiteľov, aj pre žiakov, študentov, ale aj pre rodičov. Mnohí museli celé vyučovanie absolvovať so svojimi deťmi, aby dokázali udržať aspoň akú-takú pozornosť. Ak sa však pýtate, kto to mal najťažšie, tak to okrem stredoškolákov boli prváci na vysokej škole. Tí prechádzali zo strednej školy na úplne iný typ štúdia. Odrazu sa museli osamostatniť, hľadať si informácie o novom systéme štúdia. Títo študenti potrebujú prvý semester na to, aby sa so zmenami vyrovnali a adaptovali sa. A teraz si predstavte, že o to boli kvôli lockdownu ukrátení. Tešili sa, boli plní očakávaní ohľadom vysokoškolského života a zostali izolovaní. Ľahko sa dostali do depresie a bezvýchodiskovej situácie.
