Fašistický vodca sa domnieval, že mesto bude odolávať blokáde najviac dva mesiace. Zlomiť odpor obrancov mesta a jeho obyvateľov sa snažili neustálym ostreľovaním a sústavným bombardovaním. Iba od septembra do decembra 1941 zhodili nacisti na Leningrad viac ako 100.000 trhavých a zápalných bômb a vystrelili vyše 30.000 delostreleckých granátov. Nehľadiac na bombardovanie a ostreľovanie v meste sformovali od júla do septembra 1941 desať divízií ľudovej domobrany.
Jedinou tepnou spájajúcou Leningrad s okolitým svetom sa stalo Ladožské jazero. Prvé saňové povozy ťahané koňmi sa vydali s múkou do blokovaného mesta 22. novembra 1941. Keď ľad spevnel, nahradili ich nákladné autá, v lete prúdila pomoc po vode. Nielen do obkľúčeného Leningradu smerovala potravinová a materiálna pomoc, ale aj z mesta evakuovali jeho obyvateľov. Do novembra 1943 sa podarilo za mimoriadne nebezpečných okolností a zložitých podmienok vysťahovať z obkľúčeného Leningradu takmer jeden a pol milióna ľudí, najmä žien, detí a starších ľudí.
V samotnom Leningrade boli ľudia vystavení nesmiernym útrapám a každodennému boju o prežitie. Dôkazom sú denníky, ktoré si písali mnohí obyvatelia nacistami zovretého mesta a ktoré sa stali unikátnym svedectvom prežitých útrap a úzkosti, strachu i bolesti. Od prvých dní blokády si viedol denník tiež 16-ročný Jurij Riabkin, ktorý si doňho zapísal aj tieto slová: "Sedím a plačem... Podliaci, kto vyvolal celú túto vojnu. Zbohom detské túžby, už nikdy sa ku mne nevrátite. Ach, keby tak chcela prísť smrť skôr." Posledné riadky do svojho denníka napísal Jurij Riabkin v januári 1942.
Ofenzíva Červenej armády, ktorá sa začala v polovici januára 1944, sa skončila 27. januára 1944 definitívnym prelomením blokády. Počas 872 dní trvajúcej blokády zahynul podľa historikov približne jeden milión obyvateľov, z toho viac ako 600.000 od hladu.
