Neslávny dátum, ktorý sa do našej histórie zapísal zmarenými nádejami na demokratizáciu spoločnosti, po ktorom prišli ťažké časy normalizácie. Ako si na tieto udalosti spomína syn najvýraznejšej osobnosti Pražskej jari Alexandra Dubčeka Pavol a jeho priateľ a historik Ivan Laluha?
V noci na 21. augusta 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy s výnimkou Rumunska do Československa. Nádeje ľudí, že po uvoľnenej politickej situácii Pražskej jari budú môcť o svojich životoch konečne rozhodovať slobodne, zmarili vojská a cestu k slobode zabrzdili na ďalšie dve desaťročia. Sovietska armáda sa stiahla až v roku 1991. Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených.
Podľa Dubčekovho najstaršieho syna Pavla otec tušil, že sa svet bude meniť a vyžaduje si zmeny. „Otec hľadal ešte pred rokom 1968 spojencov a pripravoval si cestu. Už v 65. roku sa stretával s rôznymi ľuďmi, napríklad na dovolenkách. Brežnev to však rozriešil silou namiesto rozumom,“ spomína. Domnieva sa, že ak by bol v tom čase lídrom niekto iný, situáciu by riešil bez násilia. „Ruský národ nemôže za to, že ich politik to riešil silou. Politik sa niekedy naozaj dostane to pozície, že je opojený svojou mocou.“ Zároveň však dúfa, že sa zas nájde človek, ktorý bude vnímať občana a jeho ciele podobne ako jeho otec. „Otec vždy hovoril, že verí v dobro človeka, ale ten politik musí začať od seba.“
Dlhoročný Dubčekov priateľ Ivan Laluha si na jeho návrat z Moskvy, kam ho počas udalostí augusta 1968 odvliekli, spomína s poľutovaním. „Bolo mi ľúto, že sme takto dopadli. Každý pokus niečo stojí a je fakt, že rok 1968 nám otvoril oči. A aj keď skončil ako skončil, myšlienka, že treba humanizovať spoločnosť, čiže treba, aby spoločnosť mala ľudskú tvár, tak tá je stále aktuálna dodnes,“ povedal Novému Času.
Na Dubčeka si pamätá ako na ústretového, skromného a veľmi slušného človeka. „Mal záujem o to, ako žijú iní ľudia. Do politiky vniesol ľudské cnosti ako skromnosť, žiť tak, ako rozprávam,“ priblížil Laluha. „Keby žil, bol by nie veľmi spokojný dôchodca. Prekážalo by mu, že je to politika, ktorá neberie ohľad na radového občana, a že je politika veľmi spojená s ekonomikou,“ myslí si historik. Je presvedčený, že by bol Dubček proeurópsky a prosociálny, v role ombudsmana, ktorý by riešil problémy ľudských vzťahov a občianskych slobôd.
Čo sme robili v osudný deň
Ján Štefan (94), Zemplínske Hradište: Na povoze som im viezol aj zbrane!
- Už skoro zrána som počul letieť lietadlo. Bolo ruské a potom dedinou prechádzalo veľa vojenskej techniky. Mne to až také cudzie a neprirodzené nepripadalo, pretože som sám bojoval v druhej svetovej vojne. Bol som v Bielorusku. V rozhlase ihneď hlásili, že nás napadli Rusi a obsadili. Oni
tvrdili, že bude lepšie, no hrozila veľká neistota. Keďže ich vojakom sa často kazila technika, musel som im vypomáhať s koňmi a vozom, na ktorom som s jedným vojačikom viezol mnoho zbraní, aj vyše 200, zo Zemplína až do
Košíc a aj Hanušoviec. Boli to hlavne samopaly.
Ján Trella (89), Somotor: Kvôli Rusom sme vykúpili obchody!
- Bola to veľká vec, keď prišli Rusi, no platilo to len o konci druhej svetovej vojny. V roku 1968 som býval v Pribeniku a pracoval v Čiernej nad Tisou na
prekládke. Ráno prišli vojská a jednoducho nás okupovali dlhé desaťročia. Ľudia sa veľmi báli, za dva dni vykúpili obchody. Najmä múku a cukor, aby
si zaplnili svoje komory. Počúvali sme správy o bratskej pomoci a spočiatku aj zopár udalostí priamo v televízii. Na ulici sme totiž len traja mali televízory! Na tieto udalosti a aj ďalší vývoj rozhodne nemám dobré spomienky, lebo to nebolo nič príjemné.
Juraj Sabo (55), Nový Ruskov: Vtrhli tanky a vyprázdnili sme vrecká
- Keď prišli Rusi, mal som len desať rokov, ale na tieto udalosti si dobre spomínam. Viem, že sme si ako chlapci ihneď vyprázdňovali vrecká, aby sme vedeli rýchlejšie utekať. Obávali sme sa totiž vojny. Pamätám si aj prechod tankov a inej techniky a aj to, že ruskí vojaci dávali mojim starším kamarátom cigarety. Vývoj sa však u nás nadlho zastavil, minimálne pribrzdil. Čiže nebolo
to nič dobré.
Operácia Dunaj
V noci z 20. na 21. augusta 1968 pristálo na pražskom letisku prvé sovietske lietadlo s výsadkármi, aby zaistili objekt. Od polnoci bol vydaný zákaz
prijímať civilné lety.
5 krajín sa zúčastnilo invázie - Sovietsky zväz, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko a NDR.
Pol milióna vojakov sa zúčastnilo na okupácii Česko-slovenska.
Na toalete v Bratislave si podľa neoficiálnych informácií prevzal Leonid Brežnev
„pozývací list“, ktorý bol zámienkou na vpád vojsk do Československa.
Moskovské protokoly zlegalizovali pobyt okupačných vojsk na našom území. V metropole ZSSR držali Sovieti Svobodu, Dubčeka, Černíka, Smrkovského a Špačeka, kým vopred pripravený dokument nepodpísali.
Frank Zappa spolu s Michaelom Kocábom odprevadil v roku 1991 posledných sovietskych vojakov z nášho územia.
Vasil Biľak je podpísaný pod „pozývacím listom“.
