Ťažko sa mu zaspávalo, lebo bol hladný a tlačili ho trčiace bedrové kosti.
To však na nakrúcaní filmu Správa zďaleka nebolo najhoršie, keďže herec Noël Czuczor (32) trpel najmä psychicky. Bez hanby priznáva, že následne musel podstúpiť terapiu a až tá mu pomohla definitívne sa odstrihnúť od hrôz, s ktorými rok žil.
Fotogaléria
4
fotiek v galérii
Do kín prichádza film Správa, opisujúci známe udalosti okolo úteku dvoch väzňov z koncentračného tábora v Osvienčime. Jeho nakrúcanie máte už dávnejšie za sebou, no zrejme ste naň len tak nedokázali zabudnúť.
- Správa je veľmi špecifický projekt, takže nehrozí, že by moja emocionálna pamäť zlyhávala. Vždy, keď hrám nejakú postavu, snažím sa čerpať z niečoho, čo poznám. Viem sa ako človek stotožniť s danou emóciou, s danou situáciou, ale pri Správe to bolo inak. Aj keď si toho veľa naštudujete, alebo sa stretnete s niekým, kto tú hrôzu prežil, ako sa môžete stotožniť s niečím takým? Netuším, aké je zobúdzať sa každé ráno s tým, že neviete, či sa dožijete obeda alebo večera… To sú naozaj extrémne veci a aj keď si myslím, že som celkom empatický človek, neviem ich skutočne pochopiť a prežiť. Snažil som sa však čo najautentickejšie vytvoriť niečo, čo nepoznám. A áno, bola tam aj tá fyzická príprava, ktorá má stála mnoho kíl, ale to je vec, ktorú disciplínou dosiahnete ľahko. No vyplniť tú ľudskú schránku niečím, čomu bude divák na plátne veriť, to bolo najťažšie.
Vraj ste si počas nakrúcania písali niečo ako denník pocitov. Už ste niečo také v minulosti spravili?
- Ešte nie. A ani toto nebolo cielené, že by som si niečo také pred nakrúcaním zaumienil. Ťažko aj vysvetliť, prečo som to robil... Možno aj preto, že som prežíval nápor emócií, často som sa cítil rozpoltene a mal som nutkanie všetko ventilovať, pričom som si uvedomoval, že to nemôžem hádzať na režiséra, na kolegu, na maskérov... A tak som si robil zápisky. Niekedy z perspektívy Alfréda Wetzlera, ktorého som hral, niekedy z perspektívy vlastnej. Boli to rôzne texty, z ktorých niektoré v podstate pripomínali starosvetské básne.
Je Alfréd Wetzler vaša životná rola?
A úplne najťažšie v rámci nej bola scéna, v ktorej visíte za krk na lane?
- Neviem ukázať na jednu konkrétnu scénu. Vedel som, do čoho idem, no zároveň ma dokázalo šokovať, aké náročné to bolo naozaj každý jeden deň. Scénu obesenia si pamätám, pretože to bol veľmi špecifický moment. Hoci sme nakrúcali film, mal som pocit, že sa tam prelína niečo veľmi zvláštne. Nie som veriaci, ale toto sme podľa mňa cítili všetci. Visel som na lane, za mnou bola replika tábora a predo mnou celý štáb aj s veľkými cisternami vody, z ktorej sa vyrábal dážď. Bol asi jeden stupeň nad nulou, a keď ma zavesili, všetci uhýbali pohľadom. Ja som vôbec neprežíval to, že mi je zima, bol vo mne adrenalín, ktorý sa miešal s určitým odovzdaním sa všetkému. V hlave mi celý čas klikalo, že nenakrúcame fikciu, ale že toto sa bežne dialo. Vynárali sa mi v mysli akoby záblesky životov, ktoré takto vyhasli. Keď sme tú scénu nakrútili a zvesili ma, rozbehol som sa celý premočený do svojej šatne, tam som sa schúlil do klbka v rohu a rozplakal som sa. Všetky tie príbehy cezo mňa akoby vybuchli a ja som to zo seba potreboval dostať von. Bolo to veľmi silné, hoci niekomu to môže znieť pateticky.
Vraj ste kvôli nakrúcaniu schudli niečo medzi 13 až 18 kilami...
- A to je správne. (smiech) Mesiac pred nakrúcaním to bolo 13 kíl a kým sme s nakrúcaním skončili, bolo to 18 kíl.
Chudli ste pod nejakým odborným dohľadom?
- Ani nie. Zo začiatku som cvičil s trénerom, ale išlo najmä o to, že som približne vedel, čo mám vypustiť z jedálnička a naozaj som sedem dní v týždni cvičil. Mám pocit, že ak by som mal niekedy v živote schudnúť len kvôli sebe, tak neviem, či by som to zvládol. Ale vedel som, že nemôžem ísť zdravo vyzerajúci pred kameru a tváriť sa, že som prežil dva roky v koncentračnom tábore, a to bol hnací motor... Niektoré noci som mal pocit, že zoškrabem omietku a zjem ju, no dalo sa to prežiť. Nešlo, samozrejme, len o to schudnúť, tú diétu som musel dodržiavať aj počas celého nakrúcania. Bolo to zvláštne, keď sa náhodou stalo, že som zjedol niečo zakázané, mal som výčitky svedomia. Bolo to až patologické a aj môj kolega, herec Peter Ondrejička to tak mal. Pýtali sme sa sami seba, či to už náhodou nezačína byť choroba.
