Ste aj najlepší kamaráti?
Máme pevné a zakorenené takmer partnerstvo. Vieme si pomôcť, podržať sa, ale netrávime spolu nejako extra veľa času, že by sme bez seba nevedeli prežiť. Stretávame sa občas a stabilne, ak potrebuje jeden pomôcť, druhý tu je pre neho.
Absolútnym protipólom vašej tvorby pre deti sú mafiáni. V tomto smere ste sa zviditeľnili najmä v televíznom seriáli Mafstory. V ktorej polohe sa cítite lepšie?
Nejde o to, kde sa cítim lepšie. Keď hráte v úspešnej inscenácii, kde vám tlieskajú, je to úžasné. Keď sa tá inscenácia hrá dvadsať rokov, je to úžasné! Keď vás oslovia na ulici tridsiatnici, že Kakao bolo ich detstvo, je to úžasné. A som za to vďačný. Ale sú chvíle, keď je prítomné ešte niečo navyše. A to sa mi stáva pri mojich predstaveniach v opere alebo na koncertoch, ktorými približujem operu detskému publiku. Je to určite hudbou, ktorá je sama o sebe emocionálna, ale tie chvíle, keď človek cíti, že toľko ľudí - speváci, hudobníci, technici, deti, rodičia, možno aj vďaka môjmu vkladu, zažívajú rovnaký pocit, ma robia naozaj šťastným. Nie je to pravidlo a nestáva sa to často.
Predstavenie Mafiánske historky tiež nie je divadlom pre každého. Stretávate sa s negatívnymi reakciami?
Stalo sa nám to asi 2- či 3-krát, keď bolo však chybou, že divadlo bolo nevhodne zaradené. Keď si niekto kupuje lístok, zväčša vie, na čo ide, že tam je niekoľko vulgarizmov a aký typ predstavenia to je. Ale stalo sa nám napríklad na jednej podnikovej akcii, že manželka pána majiteľa odišla po prvých vetách a ostatní by sa síce možno aj smiali, ale v ten moment nemohli. A tie nadávky, keď idú do ticha, zrazu sú nie prirodzené, ale ťaživé. Ale predstavenie treba dohrať aj tak.
Čo ste robili počas koronového roka?
Keďže sa nehrali Mafiánske historky, neboli ani koncerty, nikde sa nič nedalo robiť, bolo to pre mňa duševne veľmi ťažké. Rozmýšľal som, čo budem robiť. Keď človek pracuje na voľnej nohe, musí mať nejaký „vankúš“ a byť materiálne na takúto situáciu pripravený. Takže koronový rok bol pre mňa skôr duševnou neistotou. A ja som doma varil, bol som „závodnou jedálňou“. Manželka vyučovala z domu, dcéra bola v maturitnom ročníku, takže sa učila. Obidve boli doma, a tak mali každý deň teplú stravu.
Varíte rád?
Áno, veľmi, nebol to žiadny problém. Ale druhý polrok som už trochu rozmýšľal o tom, že čo by som robil, ak by sa táto situácia ťahala dlhšie, prípadne ak by sa opakovala.
Na čo ste prišli?
Milujem drevo, veľmi rád zbieram rozličné drevoobrábacie stroje, mám ich celkom peknú zbierku. Nemám s nimi kde pracovať, ale teda mám rozličné vrtáky, brúsky, teplovzdušné pištole, rotačnú aj pokosovú pílu, malý sústruh… Vyrobil som posuvné skrine či barový pult. V minulosti som vyrábal bábky a možno sa k tomu vrátim. Je to niečo, čo ma napĺňa.
