Pripomenul, že ľudia môžu ochorieť, byť na služobných cestách, konkrétni jednotlivci môžu mať rôzne názory na prijímanú legislatívu, čo podľa Hrabka pri krehkej väčšine o jediného poslanca vytvára značné riziko neúspechov pri hlasovaniach. „Na schválenie zákona vám v extrémnom prípade môže stačiť aj len 39 poslancov, ale na otvorenie schôdze parlamentu ich potrebujete 76. Pri tejto opozícii si to celkom dobre neviem predstaviť,“ poznamenal Hrabko.
Iná situácia by podľa neho bola, ak by mala koalícia oficiálne 76 členov, ale pri reálnych hlasovaniach by ju podporovala aj časť nezávislých poslancov, ktorí sa k nej oficiálne nehlásia.
Aktuálne správanie koalície podľa Hrabka vykazuje znaky bezradnosti. Hoci viacerí koaliční lídri hovorili o potrebe urgentných legislatívnych zmien, nepredložili ich do parlamentu najrýchlejšou cestou, teda poslaneckým návrhom, ale založili na ich vypracovanie komisiu. „Mohli by to podať aj formou poslaneckého návrhu, takého poslanca nie je ťažké nájsť, ale najprv by museli vedieť, čo chcú predložiť. Aby sa za to postavili všetci štyria koaliční partneri. Nevedia to, a zdá sa, že to zatiaľ nevie ani tá komisia,“ poznamenal Hrabko.
Ocenil, že Komisia pre obnovu dôvery v právny štát funguje transparentne, sú známe mená jej členov a aj to, že s výnimkou dvoch zástupcov Špecializovaného trestného súdu sa jej práce nezúčastňujú zástupcovia sudcovského stavu. „Myslím, že pochybili, keď prijali účasť v komisii, ktorá má popri odbornom aj politický alebo štátny charakter,“ skonštatoval.
Väčším problémom by však podľa neho bolo, ak boli legislatívne zmeny prijímané účelovo, len preto, že časť koaličných poslancov nesúhlasí s konkrétnym rozhodnutím generálneho prokurátora Maroša Žilinku.
„Vladimír Mečiar a jeho vláda boli prví, ktorí kvôli osobným sporom menili zákon. Narážam na to, že prezident Michal Kováč by nevymenoval Ivana Lexu za riaditeľa SIS. Preto bolo nariadené zmeniť zákon, prezidentovi bola kompetencia odňatá a prisvojila si ju vláda,“ pripomenul Hrabko. Dodal, že Žilinka využitím paragrafu 363 Trestného poriadku len naplnil svoju zákonnú kompetenciu, ktorú by len ťažko mohli suplovať súdy.
„Sudca pri rozhodovaní o väzbe vychádza z prvotného predpokladu, že to, čo má na papieri, bolo dosiahnuté v súlade so zákonom. Nemôže skúmať, či to naozaj tak bolo. Ale generálny prokurátor má právo preveriť, či sa postupovalo v súlade so zákonom. A keď zistí, že boli porušené práva dotknutej osoby, je jeho povinnosť to zrušiť,“ zhrnul Hrabko.
