Smrť ho zastihla za volantom auta. Zradilo ho srdce. S užialenou mamou sme sa stretli v jej bratislavskej vile, zopár dní po tom, čo urnu s popolom syna uložila do hrobu. Počas najťažšieho rozhovoru vo svojom živote žmolila v rukách vrecúško s Borisovým popolom. Ten chce milujúca mama vložiť do špeciálneho šperku, aby mala svoje dieťa navždy pri sebe.
Nikto si nedokáže predstaviť, čo prežíva matka, keď príde o svoje dieťa. Správa o náhlom odchode vášho syna Borisa bola pre vás veľkým šokom...
Tá veta bola najstrašnejšia v mojom živote. Nielen pre mňa, ale aj pre môjho mladšieho syna Mária, ktorý mi túto hroznú správu prišiel oznámiť. Najprv mi podával pilulku. Vravím mu: „Nedávaj mi ďalšiu pilulku, netreba, povedz mi, čo sa stalo?“ Povedal mi, že Boris havaroval. To bola prvá správa z Washingtonu. Vystrašená som sa ako prvé opýtala, či je zranený? Odpoveď bola strašná: „Zomrel!“ To slovo ma zabilo. V tom momente mi prestalo biť srdce.
Čo bolo príčinou Borisovho nečakaného odchodu?
Zradilo ho srdce. Priťažilo sa mu v aute, zomrel za volantom. Hoci mal pri sebe telefón, pomoc neprivolal. Muselo to prísť náhle a neveril, že to je koniec. No to sa už nedozviem...
Prišli ste o dieťa, ale aj o dôverníka, ktorého ste v Borisovi mali.
Boris bol pre mňa viac ako len syn. Bol to parťák, človek, ktorému som mohla všetko povedať a on zaujal presne to stanovisko, ktoré som podvedome očakávala a ktoré vedel, že ma poteší. Hoci roky žil v Amerike, zaujímal sa o mňa takmer každý deň, vedel o mne a o mojej práci viac ako mladší syn Mário, ktorý žije so mnou v jednom dome. Posielal mi večer čo večer správy: „Mamuška, čo robíš?“ A potom mi zavolal. Viem, že mi viac nezavolá...
Kde beriete silu spracovať ten desivý fakt, že svoje dieťa už nikdy neobjímete?
Majestát smrti je taký, že ho musíme rešpektovať. Ale po Borisovom odchode ako keby moja ľudská hodnota bola naraz len 50-percentná. Odišiel niekto, kto ma robil človekom, ktorý si uvedomuje, že musí žiť, lebo je to jeho povinnosť, pretože ma tu ešte veľa vecí čaká. V tom ma Boris posilňoval. Môj syn sa o mňa bál, volal mi, aby sa uistil, že je všetko v poriadku. Preto správa, že zomrel, bolo niečo neuveriteľné. Mám chvíľky, keď neverím, že sa to mohlo stať.
Povedali ste, že majestát smrti treba rešpektovať. Ako sa však dá rešpektovať to, že matka príde o milované dieťa?
Nedá sa to ani rešpektovať, nedá sa to ani pochopiť. Pochopí to len ten, kto to prežil. Viem, že nie som jediná, ktorá prežíva takýto strašný osud. Zaujímavé, že asi dva dni predtým, ako sa toto stalo, povedala som mladšiemu synovi, ktorý práve obhájil doktorát: „Mário, my sme vlastne šťastná rodina! Napriek tomu, že karty osudu sa okolo nás nie práve priaznivo vyvíjajú, som šťastná mama – mám dvoch krásnych, vzdelaných, schopných synov.“ A dva dni nato, ako keby sa osud tešil z toho, že som povedala, aká som šťastná, že žijem spokojný život. Ako keby bolo určené: musíš trpieť! Musí sa niečo stať, čo ťa tak zasiahne, že si nebudeš o sebe myslieť, že si výnimočná, že si šťastná... Aby som si nemyslela, že všetko pozitívne, čo ma obklopuje, mi patrí... No – nepatrilo mi.
Hneváte sa na osud, či na nebesá, že také niečo dopustili? Že vám túto nevýslovnú hrôzu nadelili?
Neobracala som sa na nič a na nikoho s výčitkou, skôr s otázkou – prečo? Lebo som to nevedela pochopiť. Prvé, čo som povedala bolo: Pane Bože, prečo si mi ho vzal?! Veď to bolo chlapec so skvelým srdcom, pomáhal toľkým ľuďom! Aj jeho manželka Hanka mi povedala, že Boris bol dobrý manžel, otec, toľkí ľudia sú mu vďační... Takúto nečakanú smrť, keď mu nemal kto pomôcť, si nezaslúžil. Zámer pomáhať iným, rozveseľovať ľudí som mala celý život aj ja. Obidvaja sme boli takí misionári úsmevu. Keď sa to stalo, vyčítala som trinástim anjelom, ktorých mám vo svojej zbierke: Kde ste boli? Prečo ste mu nepomohli? Veď zomieral dobrý človek! Zomieral otec, manžel, syn, brat... A naraz mi ho Pán Boh vzal. Asi ho potrebovali tam hore...
