Pritom si stíha plniť otcovské povinnosti voči svojim štyrom deťom, učí sa pilotovať lietadlo a študuje na vysokej škole. Nám prezradil, čo ho najviac baví, akým je otcom a kedy sa môžeme tešiť na zhudobnené texty, ktoré mu daroval Milan Lasica.
Od Milana Lasicu máte k dispozícii 10 textov, v júni ste „vyšli von“ s piesňou Anjel. Kedy plánujete dokončiť ostatné?
Ostatné plánujem dokončiť do konca roka. Mal by som chuť dať to na Vianoce, nech ľudia majú pekný darček od Milana Lasicu. Veľmi sa na to teším, pretože tie texty sú úžasné a nechtiac som sa vďaka Lasicovi stal nepísaným duchovným milionárom. Jeho texty sú naozaj prekrásne, máte sa na čo tešiť.
Plánovali ste aj spoločné turné, zrealizujete ho teraz sám s jeho piesňami?
Áno, mám to v pláne, aj svoj album Best ON by som chcel v rámci turné spojiť s albumom od Milana Lasicu. Ak sa bude dať, tak by som chcel urobiť holografické turné s Lasicom aj so Satinským. Bolo by pre mňa cťou mať ich oboch aspoň takto na koncerte. Myslím, že doba pokročila tak, že ak veľmi budem chcieť, malo by sa to podariť.
Keď nás Milan Lasica opustil, tvrdili ste, že ste druhýkrát stratili otca. Ako ste zvládali detstvo bez otca?
O otca som prišiel, keď som mal 6 rokov. Mama sa vydala druhýkrát za úžasného muža, volá sa Pavol Mocák, je to môj otčim, a ten mi toho otca nahrádzal a nahrádza dodnes. Stále si uvedomujem, že ten, kto to dieťa vychoval, tak to je otec. Veľmi si to po rokoch, keď som už otcom aj ja, vážim a chcem sa mu za to poďakovať. Nie je to jednoduché, ale mať otca znamená mať niekoho, kto nás nenechá padnúť, keď sme najslabší. A našou úlohou je zas nezabúdať na to, kde sme boli kedysi a kde sme dnes, ako to mohlo dopadnúť a ako sa vždy môžem zachovať. Takže ja ďakujem za to, že som mal otčima. No a všímal som si aj iných ľudí okolo seba, ktorí mohli byť mojím otcovským vzorom. Lasica bol tým pre mňa najväčším, veľmi som od neho chcel dostať jednu poza uši. Niekedy som aj dostal, stačilo povedať jednu vetu. Ale bol veľmi láskavý a hovoril pravdu. A keď človek hovorí pravdu, tak niektorí sa smejú a niektorí plačú. To bolo to úžasné umenie. Som rád, že som toho otca poznal.
Akým otcom ste dnes vy?
Ja sa snažím byť najlepším otcom, akým viem byť. Neviem, či som dobrý otec, ale ľúbim svoje deti, a tým pádom asi spätná väzba príde.
Ale teda ste prísny, benevolentný, máte na ne toľko času, koľko by ste chceli...?
U nás platí pravidlo - otec je na zábavu, mama na výchovu. Takže ja im robím zábavu, robím im program. Keď som mal 21, narodila sa mi Hannah, sám som bol tak trochu dieťaťom, ale povedal som si okej, tak poďme na to. Potom sa nám narodila Sophia, ktorá je dnes už vlastne pubertiačka, i keď nebude rada, keď to bude čítať. Tak nie je pubertiačka, je už veľká. (smiech) Bol som aj prísny, dnes už nie som taký prísny. Skôr sa vyhrážam, že idem po varechu - a vtedy je už pokoj. Lebo vedia, že varecha slúži na varenie. (smiech)
Sú vaše deti hudobne nadané?
Hanka krásne kreslí, hrá na bubny, Sophia hrá na basu a spieva, čo mi robí veľkú radosť, lebo viem, aké je ťažké hrať na hudobný nástroj a spievať. Majú vzťah k hudbe, vedia rozoznať dobrú hudbu od gýču, vedia rozoznať dobrý film od zlého. Deti sú vychovávané tak, že v podstate každé ráno som si sadol ku klavíru a hral. A vidieť to v podstate znamená žiť tak. Verím, že to nevnímali ako nútenie do niečoho, že musia hrať za každú cenu na nástroj, ale skôr sa pozerali, ako to robím. Dnes vidím, že ich to baví, nástroje sú pre ne automatické. A keď sa opýtam svojho Alexeja, či na nejaký nástroj hrá, tak povie, že áno - na klavír a na bubny ako tatko!
Hannah je už však dospelá, tak kam ju kroky vedú?
Momentálne sme obaja na vysokej škole, na TUKE. Hanka je na katedre dizajnu. Bude sa venovať dizajnu áut, miluje autá, miluje kresliť a navrhovať ich. Ja študujem strojárinu, technické veci, ktoré sa týkajú tiež áut. Takže sme sa rozhodli, že budeme spoločne tráviť čas na jednej škole. Je to ako vo filme Marečku, podejte mi pero, ale u Čekovských.
Ako vaše deti vnímajú, že ich otec je slávny, že ho vidieť v rôznych televíznych programoch?
Napríklad Sophia mi zavolá: Prosím ťa, vybav mi podpis od toho a od toho. (smiech) Ale myslím, že to berú veľmi pokorne a skromne a sú veľmi milé, že ma s tým neobťažujú často. Vnímajú aj druhú stránku, že za každým úspechom je veľa driny, veľa cestovania, veľa odriekania…
Čo vás viedlo k tomu, aby ste ešte študovali?
Asi mám panický strach z nudy, to je jediné vysvetlenie. Mám tam úžasných dekanov, profesorov, ktorým veľmi ďakujem, že ma tam držia. Nie som najlepší študent, samozrejme, ale skôr to bolo také gesto voči mojej dcére, že poď, budeme spolu študovať, tiež sa doučím matiku, z ktorej som trúba. Ale mám možnosť zistiť, či som niečomu iba niekedy zle nerozumel. No a zrazu tam chodím, veď som fanúšik aj starých áut a bicyklov ako každý chlapec, ktorý skúma skrutky a kde čo prilepiť a zalepiť... A vysoká škola mi umožňuje všetko toto, ale pod dohľadom odborníkov, nie diletantov. Nemám rád fušerinu, mám rád, keď veci majú hlavu a pätu, a vysoká škola je na toto dobrá.
Ste naozaj všestranný - venujete sa hudbe, zábavným, detským reláciám, ba najnovšie i filmu. V ktorej polohe sa cítite najlepšie?
V polohe, keď si idem ľahnúť spať. (smiech) Veľmi mi vyhovuje komediálnosť a vtipnosť mojich kolegov v Inkognite. Na chvíľu si oddýchnem, na chvíľu načerpám grácie od Zdeny alebo starších kolegov. A takisto schytám niekoľko pozaúch od Miša Hudáka, povieme si niečo po východniarsky, zanadávame si. Je to naozaj príjemne strávený čas. Potom idem do ďalších relácií, ktoré sa týkajú detskej tvorby RTVS. V Táraninkách sa dozviem aj to, čo som nevedel, deti sú veľmi múdre a vtipné. Čekyho hudobné laboratórium je zase relácia, v ktorej sa teším na to, že deti vedia spievať, hrať. Takže dá sa povedať, že mám celkom pestrý pracovný život.
Ako vzniklo Čekyho hudobné laboratórium?
Hudobné laboratórium ma teší najviac, lebo som mu venoval dosť pozornosti. Je to koncept, ktorý som mal pripravený pre hudobnú školu. Mám okolo seba skvelý pracovný tím, ktorému chcem poďakovať. Ja som skôr ten, kto to zapáli a potom to už musí horieť aj vďaka ľuďom, ktorí tomu rozumejú – kameramanom, režisérom, scénografom, grafikom, je ich naozaj veľa.
