V čom zmenila Riškova choroba váš pohľad na stravu?
Dnes sa na jedlo pozerám úplne inak. Riškova choroba upriamila moju pozornosť na energetickú hodnotu jedla. Predtým som vždy riešila iba to, že som chcela byť štíhla, jedlo som vnímala ako niečo, čo je tu preto, aby som bola buď chudá, alebo tučná, alebo teda normálna. Nikdy som jedlo nevnímala ako niečo, čo priamo ovplyvňuje kvalitu života - ako sa cítite, aká ste unavená, koľko potrebujete spať…
Koľko času denne strávite varením?
Väčšinou to mám tak, že jeden-dva dni strávim trochu viac času varením, pripravím si toho viac, a potom to už len doťukávam, robím rozličné prílohy a podobne. Ale áno, venujem vareniu čas. Je to o rozhodnutí. Kedysi mi hovorili, že tebe sa povie, ty máš kopec času, nemáš deti, máš málo rokov… Ale dnes je to inak. Som regulárnou matkou dvoch detí, mám 37 rokov, mám už čo-to prežité, mám prácu, som bežne vyťažená slovenská žena. Ale vyvážene sa stravujem 11 rokov a tu je vidno ten výsledok, že mám 30-ročného priateľa a ten sa smeje, že mi nestačí. Jedlo má vplyv aj na náš výkon, na to, či a koľko vládzeme.
Ako sa teda stalo, že ste sa výživovému poradenstvu začali venovať profesionálne?
Riškov prípad som verejne komunikovala, takže akosi prirodzene sa na mňa začali ľudia obracať s prosbou o pomoc. Najprv som im pomáhala na dobré slovo, no potom to začalo naberať také obrátky, že som si povedala, že to musím preklopiť do pracovnej sféry.
Boli to maminy chorých detičiek, ktoré sa vám ozývali?
Áno, aj, ale aj dospelí ľudia, ktorí mali nejaké zdravotné problémy. Väčšinou to tak je, že až keď máme zdravotný problém, tak si uvedomíme, že nie je úplne všetko v poriadku.
Ako ste sa vlastne cítili po tom všetkom vy?
To bol ďalší posun. Zdravá strava je iba začiatkom cesty, je to spúšťač, ktorý prinesie rýchle výsledky, ale potom sa človek zastaví a musí sa rozhýbať ďalej. U mňa to bol stres, nespracované emócie z toho, že mi Riško skoro zomrel, potlačenie mojich túžob, veľa mojich problémov vytvorených od detstva vnútri stále hlodalo. Bola to dlhá cesta procesov, počas ktorej ma všetci zvonku vnímali, ako si žijem dokonalý život - chorobu sme zvládli, mám krásnu rodinu, žila som vo veľkom dome, nič mi nechýbalo. Ale vnútri som vedela, že to tak nie je.
Vtedy ste boli ešte s Riškovým otcom?
Nie, už som bola s druhým partnerom. Vzťah s Riškovým otcom sa po prvej chemoterapii preklopil z partnerského vzťahu na priateľstvo, o čom sme sa normálne porozprávali a v dobrom sa rozišli. Keď prišla druhá vlna Riškovej choroby, bola som už s druhým partnerom, s Beliným otcom, s ktorým sme spolu boli 8 rokov.
A ako ste vnímali, že počas Riškovej choroby vás rozoberala verejnosť?
To bolo veľmi nepríjemné, zle som to znášala. Vnútri som to potláčala, snažila som sa ignorovať to, nevšímať si, že ma niekto hodnotí. Mala som 27 rokov a chcela som ešte žiť, no môj život sa dlhodobo zmenil na podávanie liekov, asistenciu a potláčanie vlastných pocitov. Bolo veľmi málo chvíľ, keď som mohla vybehnúť von s kamarátkami, alebo urobiť niečo pracovne, no hneď to bolo nafotené, natočené a hodnotené, že matka sa odišla baviť od chorého dieťaťa. Ľudia mali pocit, že žijem diskopríbeh, ale nevideli zvyšných 360 dní, ktoré boli vyhrotené do extrému, a v tých 5 dňoch v roku bolo možno nejaké šťastie.
Pomerne rýchlo po Riškovom vyliečení ste otehotneli. Bolo to plánované?
Mesiac po transplantácii kostnej drene u Riška som otehotnela. Prechádzala som rôznymi fázami, najprv som sa veľmi bála druhýkrát otehotnieť. I keď tu nebola žiadna genetická indikácia, nevedela som si predstaviť, že by sa to stalo ešte raz. Bojovať o život dieťaťa dennodenne a roky je doslova peklo na zemi. S druhým partnerom však prišla túžba po dieťati a úprimne priznávam, že som sa veľmi bála, že mi Riško zomrie, a vôbec som si nevedela predstaviť, že by som ostala sama. Nechcela som v 30 rokoch po tom, čo som roky bojovala o jeho život, ostať sama. Môj partner si veľmi prial dieťa, v tom čase už potom aj ja, a tak prišla Bela. Veľmi som sa tešila, Riško sa extrémne tešil. Bolo to však ťažké obdobie, lebo Riško v tom čase ešte všetko chytal, nosil to domov, Beluška od neho všetko dostala… Boli to veľmi ťažké roky, mala som pocit, že život je iba o chorobách.
Ako sa má Riško dnes?
Je zdravý. 5 rokov po transplantácii je považovaných za hranicu, keď je pacient ešte často kontrolovaný a je tam vysoké percento návratnosti. Riško je 6 rokov po transplantácii a ja som až po tejto dobe pocítila trochu voľnosti, vrhla som sa do práce, do projektov, do sebarozvoja, kúpila som si dva psy - vlky, ktoré sú splnením môjho sna. Predtým som sa trochu bála, že keby sa náhodou niečo stalo, tak aby som mala čo najmenej toho, čo by som musela opustiť, a ľahšie sa vrátila do režimu opätovného boja o jeho život.
Ako ste vnímali koronu?
Na úvod, keď sme nevedeli, o čo ide, sme mali veľký rešpekt, najmä teda kvôli Riškovi. I keď musím povedať, že imunitne je na tom tak, že dva roky nebol vôbec chorý. Ale rešpekt sme mali. Zmena životného štýlu u nás nenastala, my sme tak žili niekoľko rokov - hygiena, rúška, obmedzené vychádzanie… Riško povedal: „Mami, celý svet má rakovinu.“
Dali ste ho očkovať?
Zatiaľ nie. Jeho otec by chcel, ja zatiaľ veľmi nie. Radili sme sa s Prahou, kde mu bola robená transplantácia. Je to zatiaľ otvorená téma. Zatiaľ nie som očkovaná ani ja, v rodine máme problémy s krvou, so zrážanlivosťou a tak, takže zatiaľ idem cestou skôr častého testovania. Ale nechcem úplne prestať žiť, korona tu bude dlho.
S Beliným otcom ste sa rozišli v marci toho roku?
Nie, vtedy to iba začalo byť silno medializované, ale rozídení sme skoro dva roky. Odvtedy som prešla veľkou cestou prerodu, zamerala som sa na seba. S mojím bývalým partnerom sme nežili vzťah, aký by som si predstavovala. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie, veľmi dlho vo mne rástlo, kým som si dovolila vysloviť to nahlas. Keď som to povedala nahlas, boli asi tri týždne predtým, ako naplno vypukla korona. A asi to tak malo byť, lebo neviem, či by som to počas korony urobila, lebo počas pandémie - na začiatku - som prišla o veľa práce.
Takže ste mali veľa voľna?
Na úvod, potom sa to všetko presunulo do online priestoru, ktorý ma vlastne zachránil. Ale využila som ten čas na vzdelávanie, veľa som sa učila o kanaboidoch, takže som si založila vlastnú značku, ktorej pripravujem aj e-shop. Je to zložité, pretože legislatíva sa stále mení. Ale produkty sa už u mňa kúpiť dajú.
Máte nového partnera, ako ste sa zoznámili?
S Tomášom sme spolu približne dva mesiace, i keď sme sa poznali trošku dlhšie. Stretli sme sa pri jednom pracovnom projekte, kde sme spolu fotili. Verím v to, že duše sa hore dohadujú a verím, že naše duše sa rozpoznali a spomenuli si na svoju dohodu.
