Prečo bolo nutné kalendár opraviť a prečo máme v kalendári dvanásť mesiacov? A ako to, že na rozdiel od Čechov nemáme vlastné, slovenské názvy mesiacov?
Písal sa štvrtok, 4. október 1582. V tento deň vstúpil do platnosti kalendár, známy aj ako gregoriánsky. Postupne ho prijali viaceré katolícke krajiny, a tak sa ich obyvatelia po štvrtku 4. októbra zobudili v piatok s dátumom 15. októbra. To všetko vďaka lekárovi, astronómovi a filozofovi Luigimu Liliovi, ktorý prišiel s návrhom zmeny dovtedy platného, tzv. juliánskeho kalendára. Ten za viac ako 1 600 rokov vďaka rôznym nepresnostiam nabral „sklz“ celých desať dní.
Prípravy na prechod na nový kalendár trvali vyše siedmich rokov, zasadala k nim špeciálna komisia a dokument s navrhovanou zmenou putoval po celej kresťanskej Európe na pripomienkovanie. Napriek tomu ho všetky katolícke krajiny neprijali naraz. Absolútny odpor voči „pápežskému diktátu“ prejavili protestantské časti sveta. Niektoré z nich váhali s prijatím nového kalendára dokonca celé storočia.
Kto potrebuje kalendár?
Prvé jednoduché kalendáre vznikli už pred tisíckami rokov. Ľudia vždy mali potrebu sledovať čas, hlavne ročné obdobia, od ktorých boli závislé ich životy. V určovaní im pomáhali najvýraznejšie nebeské telesá, teda Slnko a Mesiac. Skombinovať však pohyby oboch telies do jedného fungujúceho systému nebolo vôbec jednoduché. Bolo potrebné skĺbiť striedanie dňa a noci, zmeny mesačných fáz aj striedanie ročných období.
Svoj vlastný, Slnkom inšpirovaný kalendár mali starovekí Egypťania, ktorí si rok rozdelili na 12 rovnako dlhých mesiacov. K týmto 360 dňom pridávali ešte päť doplnkových, aby kalendár zodpovedal jednému obehu Zeme okolo Slnka. Naopak, v Babylone nastavili svoj kalendár podľa Mesiaca. Vo svojej ríši ho zaviedol slávny reformátor Chammurapi. Tento kalendár mal tiež 12 mesiacov, podobne ako neskôr židovský, čínsky či grécky. Pre dobre fungujúce a veľké ríše bolo totiž nevyhnutné, aby ľudia určovali čas čo najpresnejšie, a hlavne rovnako.
Mesiace bez mien
Nečudo, že dvanásťmesačný kalendár prebrali aj starí Rimania. Spočiatku svoje mesiace označovali iba číslami. Pozostatok tohto jednoduchého systému máme v našom kalendári dodnes, veď mesiace september, október, november i december boli pôvodne siedmym, ôsmym, deviatym a desiatym mesiacom. Decembrom sa v starovekom Ríme rok končil a po ňom nasledovalo obdobie, keď príroda spala a čas sa akoby nerátal. Rok sa začínal znova až s príchodom jari.
Samozrejme, netrvalo dlho, kým si najvyšší predstavitelia budúcej svetovej mocnosti uvedomili, že potrebujú v kalendári spraviť zmenu.
Najprv v 8. storočí pred naším letopočtom dali prvým mesiacom v roku mená po bohoch, desaťmesačný kalendár s 340 dňami však ani zďaleka nebol dokonalý. A tak ešte za vlády kráľa Pompília pridali do kalendára dva nové mesiace pomenované podľa bohov Janusa – január, a hneď za ním pridali Februárius. Janus bol boh známy svojimi dvoma tvárami. Jedna sa pozerá vpred, do budúcnosti, druhá, naopak, vzad, do minulosti. Bol preto ideálnym kandidátom pre obdobie, keď sa po zimnej rovnodennosti opäť približuje jar. Február sa, naopak, spájal s očistou, ktorá sa slávila uprostred tohto mesiaca.
Nový rok mal teraz už 355 dní a dvanásť rôzne dlhých mesiacov. Samozrejme, Rimanom opäť v kalendári niekoľko dní chýbalo, a tak museli zradiť každé dva roky medzi 23. a 24. február jeden doplnkový mesiac známy ako Mercedonius. Ani to však nepomohlo.
