Akurát, že nie všetci majú rovnaký názor na výchovu. Michal a Lenka Hanuliakovci zo Žiliny sa pri výchove syna Miška (7) inšpirovali metódou kamevéda, ktorú vytvoril Pavel Zacha. Ten takýmto spôsobom vychoval zo svojho syna Pavla úspešného hokejistu, ktorý pôsobí v NHL.
Kamevéda zaujala aj českú režisérku Eriku Hníkovú, ktorá o Hanuliakovcoch nakrútila dokumentárny film Každá minúta života. Uvedenie filmu na festivale v Karlových Varoch rozpútalo vášnivú diskusiu, či je, alebo nie je tento spôsob výchovy správny. Otec Michal Hanuliak (38) v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa prezradil, ako vyzerá v skutočnosti život podľa kamevédy.
Dnes už 7-ročný Miško je usmievavé chlapča, ktoré rozpráva okrem rodnej slovenčiny plynulo po nemecky, komunikuje aj v anglickom jazyku. Od prvých rokov života ho rodičia vedú k športu – Miško hrá tenis, lyžuje, bicykluje, fantasticky dribluje loptou, miluje gymnastiku a hrá na klavíri... Najväčšmi ho však zaujal hokej. Miško si ho vybral sám a podľa jeho vlastných slov by sa chcel stať hokejovým šampiónom.
Jeho rodičia sa pred siedmimi rokmi rozhodli, že so svojím dieťaťom po jeho narodení budú tráviť doslova každú minútu života. A práve toto celkom logické rozhodnutie leží po vzhliadnutí filmu niektorým v žalúdku. Je, či nie je kamevéda správna výchovná metóda? Odpoveď sme hľadali na zimnom štadióne v Krásne nad Kysucou, kde Miško Hanuliak práve trénoval so svojím otcom hokej.
Pre tento spôsob výchovy ste sa rozhodli ešte pred narodením syna. Čo bolo prvým vnuknutím, že ste sa rozhodli vychovávať Miška inak, ako je bežné?
S manželkou sme to tak cítili od začiatku, keď sme sa rozprávali o tom, aké asi bude naše dieťa, ako ho budeme vychovávať. Chceli sme mu venovať maximum nášho času. Bolo to naše prirodzené vnútorné nastavenie – chceme mať dieťa, tak sa mu venujme. Prečítali sme niekoľko publikácií, zaujímali sme sa o rôzne výchovné rady a metódy.
Tápali sme, tak ako aj iní rodičia, ktorí čakajú prvé dieťatko. Ku kamevéde sme sa dostali úplnou náhodou. Upozornil ma na ňu kamarát. Zaujala nás filozofia tejto výchovy, chceli sme s dieťaťom tráviť maximum času a maximálne ho rozvíjať.
Filozofické nastavenie stráviť s ním čas bolo od začiatku úplne jasné. A to, ako to robiť, ako najlepšie vychovávať Miška, je otázka, ktorú riešime stále. Ale robíme to s radosťou a keď vidíme, že Miško je zdravý a stále vysmiaty, tak si vravíme, že asi to robíme správne.
Radili ste sa aj so psychológmi, či je to správna cesta?
Prečo by sme sa mali? Vychovávame dieťa najlepšie, ako vieme. Ono je to tak – koľko psychológov, toľko názorov. Sú takí, ktorí povedia – fajn, naučili sme sa niečo nové, táto výchova je zaujímavá a nevidíme v nej žiadny problém.
A potom sú takí, ktorí odsúdia takúto výchovu bez toho, aby sa čokoľvek opýtali rodičov aj dieťaťa, a to sa mi zdá od nich neprofesionálne. Rád vypočujem každý konštruktívny názor, ale pokiaľ nevidíme ja a ani moje okolie na synovi, že je nespokojný, tak to so psychológom nemám prečo riešiť.
Naopak, ak by som videl akýkoľvek problém, bol by som prvý, kto by utekal za odborníkom. V mojom prípade za viacerými, pretože by som chcel počuť viac názorov, aby som sa mohol rozhodnúť a vziať zodpovednosť za svoju výchovu.
O Miškovi bol nakrútený dokumentárny film Každá minúta života. Mapuje život vašej rodiny počas roka a pol. Prečo ste súhlasili?
Oslovili nás s tým, že režisérka Erika Hníková ide točiť film o výchove podľa kamevédy. Mali sme tam hrať len epizódu, možno päť percent, tak ako aj iné rodiny. Po týždni nakrúcania sa tvorcovia rozhodli, že by to malo byť len o našej rodine.
S manželkou sme si zobrali čas na premyslenie. Napokon sme si povedali, prečo nie? Miško si to po celý čas užíval, bol veľmi prirodzený. Keby to tak nebolo, tak by film nikdy nevznikol, pretože by sme to okamžite ukončili.
Ako ovplyvnilo fungovanie rodiny, keď vás na každom kroku snímali kamery? Určite to bol silný zásah do vášho súkromia
Ako vravím, Miško si to veľmi užíval, mne kamery až tak neprekážali a myslím si, že som bol pomerne prirodzený. Pre manželku to bolo náročnejšie, je citlivá osoba, a preto nebola až taká prirodzená. Nedokázala robiť niektoré scény, ktoré by tam režisérka možno chcela mať.
Film vyvolal vášnivé diskusie. Sú ľudia, ktorí vám drukujú, a naopak, niektorí váš spôsob výchovy odmietajú. Tvrdia, že ste Miškovi život nalinkovali, vôbec nemá šťastné detstvo, že je to „cez čiaru“. Ako by ste sa obhájili?
Je pravda, že niektorí ľudia nás už po pozretí 80-sekundovej upútavky odsúdili a bolo to pre nich vybavené. Tí, ktorí videli film, to už brali trochu ináč, hoci aj to je len 80 minút z nášho života. Autori ho zostrihali tak, ako ho zostrihali, chceli isto vytiahnuť pre film najzaujímavejšie pasáže. Napríklad ja som tam prvýkrát počul manželku povedať Miškovi:
Musíš byť najlepší! Ľudia okolo toho rozvírili veľkú diskusiu, pritom opakujem, že my Miška takto nevychovávame. Učíme ho vyhrávať aj prehrávať, učíme ho byť empatickým voči svojmu okoliu, kriticky myslieť a byť kreatívnym. Ale do filmu sa všetko nezmestilo. Ľudia vidia len vytiahnutých 80 minút z nášho života zostrihaných do niekoľkých scén.
Aj po rokoch ste presvedčení, že kamevéda je najlepšia výchova pre vášho syna?
Pozrite sa, žijeme tak, ako žijeme, a sme tak šťastní. Nikomu nevravíme, že je to tá najsprávnejšia výchova. Ale my to robíme takto. Máme čas na Miška a chceme sa mu venovať. Samozrejme, v niektorých momentoch od neho odstupujeme, aby si vytváral vlastný svet, aby mal čas aj na iné veci, aj na svoju nudu. Mám dokonca často pocit, že tá výchova je taká istá ako v iných rodinách, kde chcú dieťaťu dať maximum.
Akurát, že my máme na syna viac času. Možno to vyzerá trochu akčnejšie, ale to je asi tak celé... Myslím si, že nás ohovárajú najmä tí, ktorí so svojimi deťmi trávia menej času. A tí športovo založení, ktorí sa svojim deťom venujú, nás podporujú a dokonca nás kontaktujú a pýtajú sa na nejaké rady.
Pravda je, že film budí dojem, akoby mal Miško doslova nalinkovanú každú minútu života a nežil život bežného dieťaťa. Dnešné deti napríklad trávia veľa času s mobilom v rukách, pri tablete... Má aj Miško k dispozícii napríklad mobilný telefón?
Keď sa nakrúcal film, Miško mal približne štyri roky. Vtedy sme mu mobil dávali do rúk veľmi málo. Pri jedení mobil nepoužíva, snažíme sa zhovárať sa, aby sa pokojne najedol. Pre rodičov je naozaj „makačka“, aby sa dieťaťu venovali. Najjednoduchšie je dať mu do rúk mobil, ale neviem, či je to pre dieťa to najsprávnejšie.
Ale ako čas plynie, ani my Miška od mobilu neodtrhávame. Cestujeme na tréningy, často aj trištvrte hodiny, tak ho používa, najčastejšie si prezerá niečo na youtube. Určite mu mobil nezakazujeme, je to súčasť moderného života a my syna z bežného života nevytrhávame. Ale ako rodičia by sme mali nastaviť určité mantinely.
Čo Miško najčastejšie vyhľadáva na mobile? Je to šport – zvlášť hokej, alebo sú to aj nejaké rozprávky?
Kedysi pozeral najmä detské náučné videá a rozprávky. Najradšej mal Labkovú patrolu, takže všetko to, čo majú rady aj iné deti. Jediný rozdiel bol, že tie rozprávky pozeral v angličtine alebo v nemčine. Dnes si cestou na tréning pozerá najmä hokejové videá.
Keďže miluje kanadského útočníka Connora McDavida, má o ňom napozerané všetky videá. Sleduje však aj všetko to, čo iné 7-ročné deti, dokonca si občas zahrá aj hry. Akurát že ho nenecháme pri mobile štyri hodiny len preto, že chceme mať pokoj.
Nie je Miško ochudobnený o sociálne vzťahy s inými deťmi? Má čas ísť napríklad na ihrisko pohrať sa s rovesníkmi, keďže má – podľa názvu filmu – každú minútu života nalinkovanú?
To si myslí veľa ľudí, že Miško má nalinkovanú každú minútu života. Ono je to však tak, že keď nechodil do škôlky, trávili sme s ním voľný čas vonku. Keď sme videli nejaké dieťa hrať sa a Miško chcel ísť k nemu, tak sme tomu nechali voľný priestor, lebo si myslíme, že tak je to správne. Aj ja som vyrastal v dobe, keď sme sa s deťmi hrali vonku futbal, vystrájali sme spoločne, lozili sme po stromoch...
Teraz je to iné, deti na sídliskách akosi vymizli z ihrísk, keď sa pozriem von z okna, nevidím tam žiadne dieťa. Bohužiaľ, rodičia musia tak trochu suplovať deťom tie dávne časy a vyhľadávať kontakty s inými deťmi. Miško nechodil do škôlky, teda nebol v stabilnom kolektíve tých istých detí.
Tým, že sa nestretával len s tými istými deťmi, zažil veľa zážitkov, videl množstvo cudzích ľudí, mal veľa nových podnetov, nebojí sa komunikovať, vystupovať. Keby som videl, že je utiahnutý, že nie je socializovaný, tak by sme to s manželkou okamžite riešili a možno by do škôlky chodil. Ale keďže je spokojný a šťastný, nechali sme tú výchovu plynúť tak, ako sme ju nastavili.
Medzičasom sa z Miška stal školák. Ako ste vyriešili jeho vzdelávanie?
Spočiatku som chcel, aby Miška učila manželka. Nebol by to prvý prípad, keď sa dieťa vzdeláva individuálne doma. Ale asi by toho bolo na manželku dosť, tak sme od toho ustúpili. Lenka chcela pre Miška bežnú, štandardnú školu, ale napokon sme našli kompromis.
Chceli sme školu, kde by bolo asi desať detí, bohužiaľ, vyšlo to tak, že sú v triede traja. Ani ja, ani manželka nie sme s takýmto stavom úplne spokojní a boli by sme radi, keby mal Miško viac spolužiakov, ale zas nie dvadsaťpäť!
Vo filme ste s manželkou príliš neprejavovali voči sebe náklonnosť. Nevideli sme žiadnu pusu, objatie, citové vyznanie...
Neviem, či si ľudia vedia predstaviť, aké to je, keď vás sníma kamera a vy sa máte bozkávať... My nie sme herci. Scéna, keď Lenka leží v posteli v spálni a telefonuje so mnou, bola pre ňu nepríjemná. Príliš zasahovala do intímneho priestoru.
Ako rodičia ste potlačili vlastné záujmy, ambície, svoj osobný život, pretože všetok čas venujete Miškovi. Je aj toto cieľ?
Každý rodič to má nastavené inak, cíti to inakšie. Niekto chce tráviť viac času v práci, niekto chce mať čas pre seba. Dokonca aj pani režisérka povedala – a myslím si, že je fér, že to povedala otvorene – že ona by tak nevedela, pretože to nie je jej štýl života.
Teraz, keď Miško už druhý rok chodí do školy, máme s manželkou oveľa viac času pre seba. Ak si mám vybrať, či pôjdem s kamarátmi na pivo, alebo budem na tréningu so synom či sa s ním pohrám, tak uprednostním syna. To nie je obeta, ako som to niekde počul.
Napokon, na tréningoch sú aj iné deti, iní rodičia, s ktorými sme v kontakte a s ktorými chodíme na dovolenku. Máme svoj okruh kamarátov, ale my trávime radi čas aj v trojici. Robíme to, čo nás baví, a berieme to úplne prirodzene.
Miško sa aktuálne venuje hokeju. Na ľade ho trénujete aj vy osobne. Máte v tomto smere zdatnosti?
Absolútne žiadne. Korčuľovať som sa naučil ako chlapec na rybníku. Nikdy som netúžil byť hokejistom, kedysi som hrával basketbal. Mám vyštudovanú Fakultu telesnej výchovy a športu. Teraz sme s manželkou skôr v pozícii servismanov.
Trochu aj ako tréner, ale nerád by som pokazil vzťah otec a syn tým, že by som Miška trénoval. Kým však vidím, že je to v pohode, že to berie ako hru a teší sa na tréning, tak ho stále trénujem. Ak by to tak nebolo, okamžite by som s tým prestal, pretože ten náš vzťah do budúcna je dôležitejší ako čokoľvek iné.
Myslíte si, že hokej je pre Miška naozaj najideálnejší šport?
S manželkou sme Miškovi ukázali širokú paletu športov. Keby si vybral, že chce spievať, alebo hrať na klavíri, tak by sme ho v tom podporili a ten film by bol o niečom inom. To, že si vybral hokej, je viac-menej náhoda. Na kamavéde sa mi páči práve to, že dá dieťaťu široké spektrum podnetov, aktivít.
Samo si potom vyberie, čomu sa chce venovať. Miškovi sme napríklad ukázali futbal, no do lopty nechcel vôbec kopať. Zobral ju do rúk a dribloval. Tak sme s futbalom skončili skôr, než sme začali... Nebudeme nútiť dieťa do niečoho, čo ho nebaví. Ukázali sme mu možnosti a on si vybral, čo ho zaujalo.
