Film sa začína zábermi, kde do Prahy prichádza Zátopkov rival a blízky priateľ, Austrálčan Ron Clark (James Frecheville). Príbeh ich priateľstva sa prelína celým dejom. Clark má dodnes titul najlepšieho bežca, no olympijské zlato nevyhral. Bol tak trochu smoliar, má na konte 17 svetových rekordov, ale na dôležitých súťažiach sa mu nedarilo.
Po príchode do Prahy Zátopek prevedie austrálskeho bežca po miestach, na ktorých trénoval, kde vyrastal, kde sa z obyčajného chlapca rodil olympijský víťaz. Bol čosi ako Clarkov mentor, učiteľ. Tieto udalosti sú vo filme zachytené hodnoverne, presne tak ich vyrozprával Zátopek v minulosti médiám.
Tvorcovia filmu však, nevedno prečo, zasadili Clarkov príchod do „Stovežatej“ do roku 1968, v skutočnosti však priletel o dva roky skôr, čo dokazuje aj venovanie na vzácnej zlatej olympijskej medaile, ktorú Clarkovi daroval Zátopek pri odchode z Československa do Austrálie so slovami: „Dávaj na toto pozor, pretože si to zaslúžiš!“ V odkaze stálo: Ronovi Clarkovi, Emil Zátopek, Praha 19. 7. 1966. Mimochodom, darovaná medaila je dodnes vo vlastníctve rodiny Clarkovcov.
Divácky atraktívna je napríklad aj scéna, v ktorej bežci bežia na londýnskej päťtisícovke v hustom daždi. Nešlo však o režisérsky nápad, ktorý má naladiť ponurú atmosféru. Zvlášť, keď Zátopek skončil na druhom mieste. Naopak, je známe, že počas finále skutočne pršalo. Bežci dobiehali do cieľovej rovinky zablatení, zafŕkaní od škvarového podkladu trate.
Kompromisy s režimom
Zátopek na trati za vrcholovými výkonmi neraz zakopol. A neboli to len športové zakopnutia. Stal sa vojakom z povolania a vstúpil do Komunistickej strany. V roku 1950, po vyhlásení rozsudku v procese so skupinou Milady Horákovej, vyšlo v Rudom Práve Zátopkovo vyhlásenie, v ktorom k odsúdeným poznamenal, že ich počínanie bolo hanebné.
V roku 1977 vystúpil Emil Zátopek v Československej televízii a odsúdil chartistov ako protištátne živly. Zátopkova manželka Dana v knihe rozhovorov Staří a nezkrotní, píše: „Emil sa o politiku nezaujímal, a keď, tak na to skôr doplatil.“ Sám slávny bežec sa však podľa historikov od svojho možno aj vynúteného vyhlásenia nikdy verejne nedištancoval. V mene úspešnej športovej kariéry uzatváral s režimom kompromisy, čo ukázal aj scenár filmu. Zátopková však v spomínanej knihe svojho manžela háji: „Boli sme známi, a tak nás režim zneužíval. Takých momentov bolo viac.“
V priebehu tzv. Pražskej jari sa stal Zátopek jednou z tvárí uvoľňujúcich sa pomerov v Československu. Verejne podporoval reformné krídlo KSČ a po 21. auguste 1968 v uliciach často veľmi emotívne protestoval proti sovietskej invázii. To znamenalo jasnú odplatu. Po nútenom odchode z armády ho nikde nesmeli zamestnať, miesto našiel v roku 1969 v podniku Stavební geologie, šesť rokov jazdil a hĺbil studne.
S kolegami prespával v maringotke a domov sa vracal sporadicky. Keď ho takto videl španielsky novinár, ktorý za štvornásobným olympijským víťazom prišiel do Československa, rozplakal sa a spýtal sa Dany Zátopkovej: „Takto sa tu vy staráte o svojho hrdinu?!“
Až do smrti
Keď bývalí súperi spomínali na Zátopka, hovorili, že svojím správaním stelesňoval olympijského ducha. Pohoďák so svojským zmyslom pre humor, fair play a s obdivuhodnou vnútornou energiou na bežeckých tratiach bol však aj milujúcim manželom. Dana Zátopková, hoci sama bola talentovaná oštepárka, oddane stála v dobrom aj v zlom pri svojom Ťopkovi, ako manžela s láskou nazývala.
Mohlo by sa zdať, že v manželstve hrala druhé husle, no na to, aby svoju osobnosť potlačila v mene glorifikovania manžela, bola príliš inteligentná. Našla tú správnu mieru, ako zosúladiť povestnú hlavu a krk rodiny tak, aby boli v manželstve spokojní. Olympijská víťazka z Helsínk 1952 aj vo filme ukázala svoju inteligenciu, no zároveň veľkú ženskú silu, keď na helsinskej tlačovej konferencii po olympijských triumfoch obaja manželia odpovedali novinárom na otázky.
Dana vtedy vyhrala zlatú medailu, len niekoľko okamihov po Emilovom víťazstve v behu na 5 km. Na spomínanej tlačovke sa Zátopek pokúsil o žart, keď vyhlásil, že Danu jeho víťazstvo inšpirovalo, preto vyhrala. Na to Dana bez zaváhania reagovala: „Vážne? Tak dobre, len bež a skús inšpirovať nejakú inú a uvidíme, či hodí oštep päťdesiat metrov ďaleko!“
Podľa Márie Mračnovej sa ako športovci obaja rešpektovali a fandili si. „Nemyslím si, že by Dana žiarlila na jeho kariéru. Emil bol vždy jej Ťopek – samý úsmev, dobrá nálada,“ vraví bývalá slovenská olympionička.
