Ešte sú medzi nami pamätníci, ktorí zažili vojnu. V našich končinách sme už nič podobné dlho nezažili, strach o holý život sme v podstate nepoznali. Koronavírus tak vniesol nový typ strachu medzi ľudí. Ako sa tento strach prejavuje na spoločnosti, na ľuďoch?
Dlhodobo a permanentne prítomný strach by nás bez obrannej reakcie paralyzoval, doslova rozdrtil. Stratégiou, či už vedomou alebo aj neuvedomovanou, tak môže byť vzdor voči všetkému a všetkým, odmietanie nariadení, spochybňovanie odborných i vedeckých autorít, aktívny protest či tichá rezignácia. Konštruktívne spracovaný strach obracia našu pozornosť k novým príležitostiam a možnostiam, smeruje nás k aktívnemu odkrývaniu potenciálu, vzájomnej komunikácii, otvorenosti, zdieľaniu, solidarite.
Stredná generácia nezažila vojnu, no živo si pamätá nežnú revolúciu. Dnešní tridsiatnici sa však už rodili do slobodnej spoločnosti. Kto sa vie lepšie vysporiadať s nástrahami, napríklad práve s pandémiou – tí, ktorí už niečo zažili, alebo mladá generácia, ktorá žila v podstate v bezproblémový život?
Nedá sa paušalizovať. Aj v pandemickom období sa preukázalo, že naša odolnosť, výdrž, osobnostné nastavenie nesúvisia výhradne s vekom či s inou charakteristikou. Sme rozmanití a rozmanité a práve tak mnohoraké je aj naše zvládanie reálnych problémov a životných nástrah.
V súčasnosti mnoho ľudí trpí depresiou, strácajú životnú iskru, pretože svetlo na konci tunela je akoby v nedohľadne. Čo môžeme očakávať od budúcnosti? Svitá na lepšie časy?
Svitanie na lepšie časy je najmä posilňujúcim, a preto veľmi potrebným prianím. Je nevyhnutné veriť, že svetlo na konci tunela nie je oproti nám sa rútiaci vlak... Dlhodobá letargia, pasívna odovzdanosť, hlboká melanchólia už signalizujú problém. Dobrou správou je, že sa o problémoch súvisiacich s duševným zdravím, liečbe, terapeutickej pomoci konečne verejne hovorí bez doterajšieho odmietania, predsudkov či stigmy.
Každý človek chce žiť v pokojnej atmosfére, vychovávať svoje deti v príjemnom prostredí, bez násilia, bez obmedzení, ktoré zhoršujú kvalitu života... Avšak od takej ilúzie akoby sme sa stále viac vzďaľovali. Čo čaká mladú generáciu o niekoľko rokov?
Pravdepodobne a v zásadných rámcoch to, čo akúkoľvek inú generáciu - zápas o dôstojné miesto pod slnkom. Menia sa „kulisy“, vyvíjajú a zlepšujú sa materiálne podmienky, hodnoty a túžby ostávajú porovnateľné, ak nie nemenné. Pravda, za predpokladu, že nedôjde k osudovému globálnemu zlyhaniu či katastrofe.
Skeptici vravia, že po pandémii už nič nebude také ako predtým. Budeme si musieť zvyknúť na iný život, ako sme žili donedávna?
Uvidíme, ako dlho bude trvať naša „rekonvalescencia“. Ako spoločnosť, komunity i jednotlivci potrebujeme čas na zotavenie. Často sa zdôrazňuje, že ide predovšetkým o to, aby sme, až sa zotavíme, boli „lepší“. Opäť lepší, odolnejší, ľudskejší, pripravenejší a akcieschopnejší v spoločenskom i individuálnom význame.
Čo by sme mali prehodnotiť, prípadne, ako sa nastaviť, aby sme boli šťastní, aby sme našli pokoj v duši aj v tomto neradostnom období?
Okrem už spomínaného pokoja, otvorenosti, rozvahy, racionálneho uvažovania a rešpektu voči situácii a názorom iných máme individuálne každý, každá rôzne možnosti. Zjednodušene sa dá povedať, že sa ukazujú aj dlhodobé prínosy situácie, ktorú sme museli „vďaka“ pandémii prežiť. A to je práve odkrytie vlastného potenciálu, návrat alebo objavenie činností, aktivít, spôsobov trávenia času, ktoré nám prinášajú radosť, v ktorých nachádzame potešenie aj sebarealizáciu. A je úplne jedno, či je to záhradkárčenie, kváskovanie, čítanie, písanie alebo pomoc iným.
