Pán Šimek spolu s kolegom a veliteľom slúžili na palube. Ostatní sa balili, lebo mali byť už o štyri hodiny konečne doma. „Zamierili sme k pravému brehu, aby sme sa otočili. Tam však bol taký silný prúd, že sa nám to nepodarilo. Prúd prekonal aj silu motorov, hoci išli na plné obrátky. Všetko sa triaslo a vibrovalo. Medzitým sme narazili do jedného múra, čln sa začal potápať aj s nami. Aby sme sa nepotopili aj my s Ďumbierom, odsekol som so súhlasom veliteľa Dušana Mišeka oceľové laná,“ hovorí so stiahnutým hrdlom bývalý kadet.
„Zrazu som bol po pás vo vode, lano mi omotalo nohu, ktorú mi odtrhlo. Ostala visieť len na kúskoch kože. Pomyslel som si, že si idem zobrať nejaký nožík, chcel som si nohu odrezať. Potom mi napadlo, že lekári ju možno budú ešte potrebovať, a tak som ju nechal. Vnímal som, ako prišli záchranári, pichli mi injekciu a prebral som sa až v nemocnici,“ povzdychne si pán Emil.
Z lode ho dostal rakúsky robotník Rainer Haselba, ktorý mal vtedy 23 rokov. Všimol si ho na palube vraku pri pilieri. Zliezol k nemu po rebríku, vyložil si ho na plecia a vyniesol hore. Tým mu zachránil život. Ostatných osem slovenských námorníkov zmietlo do vody a zahynuli.
Prišiel o priateľov
Keď sa Emil Šimek prebral, nikto sa mu neodvážil povedať o krutom osude jeho kolegov. „Chcel som, aby mi dali vedľa kamarátov, spolupracovníkov, ale nikto mi nič nepovedal. Nechápal som, prečo nie sme spolu. Potom som si kúpil noviny od kolportéra, ktorý tam chodil a dočítal som sa o tom, že nikto okrem mňa neprežil,“ hovorí pán Šimek so slzami v očiach. Odvtedy sa jeho život radikálne zmenil. Najprv ho lekári, ktorí mu nohu prišili, učili tri roky chodiť, no na milovanú vodu sa už nikdy nedokázal vrátiť. „Po 25 rokoch som teraz prvýkrát na Dunaji, pretože som sa nikdy z toho nedostal. Nemôžem pozerať ani rozprávky, lebo sa rozplačem. Odvtedy som melancholický,“ uzatvára Emil Šimek.
