Tí, ktorých blízki odpočívajú príliš ďaleko, štartujú autá a za jeden deň sú schopní obehnúť celú republiku. Aj o tom hovorí slovenský rehoľný kňaz a spisovateľ Karol Lovaš (45), ktorý pôsobí na českej Vysočine a keďže je bývalým novinárom, vyučuje žurnalistiku na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity v Prahe.
Sviatok všetkých svätých a Pamiatku zosnulých cirkev rozlišuje, ale úprimne, nie všetci vedia, v čom sa líšia. Aký je rozdiel medzi týmito dvomi dňami?
V prvom prípade nám cirkev dáva do pozornosti všetkých svätých ako príklady pre náš život. V druhom prípade našich drahých, ktorí nás predišli na ceste do večnosti. Oba dni nám majú pripomenúť, že i my, každý jeden z nás, tu nie sme nafurt, ale iba na doživotie. Život je „len“ na doživotie, aj keď ho dakedy žijeme, akoby bol nafurt.
Na Pamiatku zosnulých zapaľujeme na hroboch sviečky. Aký význam má tento zvyk?
Zapáliť sviečku je ako pre bratov Židov priniesť na hrob kameň. Je to vonkajší prejav blízkosti. Spomienky. Tým vnútorným by mala byť pre veriaceho človeka modlitba za zosnulého.
Evanjelici vraj neprikladajú páleniu sviec rovnaký význam ako katolíci. Prečo?
Ako som už povedal, je to „iba“ vonkajší prejav. Zďaleka nie ten najdôležitejší. Pamätám si, ako sa v detstve babičky a najrôznejšie tety predbiehali, ktorá prinesie na hrob väčšiu sviečku a ktorá bude mať na ňom väčšie chryzantémy. Z hľadiska obchodníkov patria tieto dva dni za akéhosi „predskokana“ Mikuláša a Vianoc. Mali by sme na to myslieť, keď sa budeme zas predháňať, kto má najväčšie sviečky na hrobe. Doktor Freud by mal pre nás jasnú odpoveď.
Po roku 1989 k nám prišiel aj moderný, pre mnohých komerčný spôsob oslavovania mŕtvych – americký Halloween. Ako vnímate tento sviatok?
Radšej oslavujem život, než smrť. Na smrti nie je nič, čo by sa dalo oslavovať.
Ale Halloween oslavujú aj veriaci... Pred dverami im svietia tekvice, na hroboch horia sviečky... Nebije sa to navzájom?
Ako sa vraví, proti gustu žiadny dišputát. Osobne nemám pred dverami tekvicu, ani nechodím zapaľovať sviečky na hroby. Snažím sa žiť naplno život so živými. Po smrti už toho mnoho nestihneme. Aj keď si poniektorí príbuzní myslia, že za hodinu s farárom si pri pohrebe všetko zlé „vynahradia“. Nevynahradia. Takto to nefunguje.
Čo vo vás vzbudzuje pohľad na vyzdobené a vysvietené cintoríny v týchto dňoch?
Úprimne? Asociáciu na vietnamskú tržnicu. Ľudia sa predháňajú, ktorý hrob bude „načančanejší“. A potom nadávajú, koľko ich to stálo. Hnevajú sa na cirkev. Na Boha. Kto z nich to však od nich chcel?
Čo by podľa vás na toto povedal Boh, ak by mohol prehovoriť?
Možno, aby si za tie utratené peniaze išli radšej sadnúť na dobrú večeru a zaspomínali pri nej na svojich drahých.
