Sú však aj také miesta posledného odpočinku, na ktorých už počuť len skuvíňajúci vietor a tma je tam taká hustá, že by na ne vkročil len najväčší odvážlivec. Na týchto cintorínoch už roky nikoho nepochovali a podľa miestnych na nich aj straší.
Liatinové kríže, zvalené pomníky, hroby ukryté pod kopou lístia a strach vzpriamujúci chĺpky na rukách. Toto sú zabudnuté cintoríny, ktorých atmosféra na vás dýchne aj z fotografií.
Bratislava
Viac zosnulých ako hrobov
Cintorín pri Kozej bráne v Bratislave patrí medzi pamiatky hodné milovníkov umenia. Teraz už chátrajúce náhrobné kamene kedysi vyzerali ako umelecké diela. V záujme rešpektovania cisárovho nariadenia Prešporský evanjelický cirkevný zbor hľadal nové miesto, kde by mohli byť pochovávaní jeho zosnulí a v roku 1783 kúpil pozemok, na ktorom sa nachádza dnešný cintorín.
Naposledy cintorín rozširovali v 60. rokoch 19. storočia, keď sa plocha rozrástla o záhrady pri ulici Palisády. Cintorín sa využíval do roku 1950, keď tu bolo pochovávanie ukončené. Dnes sa tu odhadom nachádza asi štyritisíc hrobových miest, no niektoré hroby boli použité viackrát. Na cintoríne je tak pochovaných až dvadsaťtisíc zosnulých.
Piesky
Plač baníkov, žien i detí
Ticho, zimomriavky, les a opustené miesto poslednej rozlúčky v neuveriteľne strmom kopci, ktoré je ako vystrihnuté z hororového filmu, sa nachádza v bývalej banskej osade Piesky neďaleko Španej Doliny. Osada v roku 1953 zanikla a zostalo len torzo cintorína s liatinovými krížmi či Kaplnka Panny Márie.
V ťažkých podmienkach zomierali nielen skúšaní baníci, ale aj ženy či choré deti a práve ich hlasy a plač sa vraj dodnes ozývajú z podzemia. Podľa bývalých obyvateľov bolo najhoršie to, ak niekto umrel v zime. Na saniach ho museli ťahať do strmého svahu viacerí chlapi. A ešte horšie bolo vykopať jamu do zamrznutého svahu. Na mieste je pochovaných aj takmer 10 členov jednej rodiny, ktorí v priebehu niekoľkých dní zomreli na týfus.