Mnohí žiaci boli z nevidiacej učiteľky spočiatku nadšení, keďže si mysleli, že im to uľahčí písomky. Michaela ich však rýchlo vyviedla z omylu. „Na začiatku, keď bola písomka, poprosila som kolegyňu, ktorá mala voľnú hodinu, aby prišla so mnou do triedy a dávala pozor, aby neodpisovali. Dnes mám osobnú asistentku, ktorá je takpovediac mojimi očami,“ prezradila s tým, že so špekulantmi si vie poradiť aj sama. „Keď je písomka a v triede je ticho, ľahko započujem, ak si niekto šepká alebo keď sa otočí na stoličke. Keď ich slovne skúšam pred tabuľou, hovorím im, aby sa pozerali na mňa a nie do triedy. Ja vlastne pracujem so zvukom, takže viem, kedy je žiak otočený ku mne a kedy nie,“ hovorí.
Predstavuje si triedu
Na žiakov, ktorí by si mysleli, že môžu nevidiacu učiteľku ľahko okabátiť, si pripravila niekoľko zaručených a fungujúcich trikov. „Raz som išla po chodbe a kolegyňa mi povedala, že jeden žiak má v triede v druhej lavici pri okne položenú plechovku od koly. Vošla som do triedy na hodinu a hovorím dotyčnému, čo tam robí tá plechovka, nech ju okamžite dá dole. Celá trieda stíchla. Netušili, odkiaľ som to vedela, ostali úplne prekvapení. Psychologický efekt to malo výborný,“ spomenula Michaela s humorom.
Keďže do svojich 15 rokov videla, je to pre ňu obrovská výhoda. „Mám ešte zachovanú obrazovú predstavivosť, viem si vizualizovať, ako vyzerá trieda. Keď učím, prechádzam sa po triede. Deti sú už naučené, že posťahujú tašky z uličky, berú to ako samozrejmosť,“ opísala učiteľka, ktorá napriek náročnému osudu pôsobí stále veselo a radostne. „Neviem, čím to je, možno to bude dar. Nič iné mi však ani neostáva, len sa pobiť s tým životom a ísť ďalej. V živote sa riadim mottom: V ničom nevidím prekážku. Ak sa náhodou nejaká na ceste vyskytne, tak ju preskočím, podleziem alebo prekročím a pokračujem ďalej,“ zakončila.
