Čo sa vám na tej Ibize najviac páči?
Asi príroda, celkový vibe a to, že ľudia sú tam trochu viac usmiati. Na to som si musela chvíľku zvykať, pripadalo mi to také zvláštne, že všetci sú takí pozitívni a prehnane milí.
Rozvíjate tam s Filipom nejaké podnikanie?
Nie. My tam oddychujeme, pomedzi to pracujeme, cestujeme naspäť domov.
Predtým ste cestovali kade-tade.
Áno, boli sme v Austrálii, v Thajsku, na Kanárskych, v Paríži… Toho roku som bola aj na Malte, kam tiež chodievam častejšie, pretože tam mám najlepšiu kamarátku. Filip bol toho roku iba na Ibize.
A nechýbajú vám iné destinácie?
Chýbajú, mne teda veľmi. A často sa rozprávame o tom, že máme v pláne cestovať ešte aj niekam inam. Ja som napríklad zatiaľ nebola v New Yorku, je to môj dlhodobý sen, ktorý sa aj mal uskutočniť, ale prišla pandémia. New York mám však v blízkej budúcnosti určite v pláne. A tiež sa plánujeme vrátiť do Austrálie, pretože sa nám tam veľmi páčilo. Mám v pláne cestovať aj s kamarátmi na pár dní na miesta v Európe, kde som ešte nikdy nebola. Napríklad Rím, Benátky, Island, veľmi rada by som sa vrátila do Paríža aj do Londýna, kde som žila. Dvoj či trojdňové výlety s jedným ruksakom ma veľmi dobíjajú.
Tohto roku ste však boli na Ibize aj s rodičmi z oboch strán. Ako bolo?
Jedným slovom super, dvomi slovami veľmi super. Moja mamina je moja najlepšia kamoška, vychádzam s ňou odmalička, je to parťáčka, ktorá je za každú zábavu. Z Filipovej strany bola celá rodina, dokonca aj sestra. Mám ich veľmi rada, vieme sa spolu zabaviť aj pokecať, takže sme si to spolu naozaj užili.
Nedávno ste si zlomili nohu. Nakoľko vám to skomplikovalo život?
Slovné spojenie „zlomila som si nohu“ vyznieva trošku vážnejšie ako je môj skutočný stav. Síce mám zlomeninu, ale je to asi jedna z najbežnejších zlomenín chodidla a našťastie to nie je nič vážne. Stalo sa to možno aj tak trochu zbytočne. Po ceste z pláže sme sa zastavili na peknej vyhliadke, kde sme si spravili pár fotiek. Na jednej z nich som vyskočila a bolo. Fotka krásna, ale dopad už trošku trpkejší. Ale ako som spomínala, nie je to nič vážne. Hojenie by malo trvať asi dva týždne a potom sa už teším na všetky aktivity sveta. Za normálnych okolností musím stále niečo robiť. Takže pre mňa je najväčšie nepohodlie to, že som pohybovo trošku obmedzená a všetko mi trvá tak 8-krát dlhšie. Ale musím pochváliť Filipa, ktorý sa podujal na úlohu doktora a každý večer mi pichá do brucha injekciu. Vždy sa pri tom nasmejeme a dokonca ho to vraj začalo baviť.
