Auto, v ktorom sa viezol, havarovalo na 88. kilometri diaľnice D1 pri Humpolci. O pár dní si pripomenieme jeho nedožitých 100 rokov. Na tohto výnimočného človeka sme spomínali s jeho synom, lekárom Pavlom Dubčekom (73).
Váš otec zasvätil svoj život politike. Nebol však len politik, ale predovšetkým manžel, otec, starý otec... Ako ovplyvnila politika život vašej rodiny?
Otec mal veľmi rád rodinu, veľmi si na nej zakladal a správal sa k nám vždy seriózne. Mal veľmi dobrú manželku, našu mamu, preto mohol robiť aj takú politiku, ktorá bola v prospech občana. No nežilo sa nám ľahko. Vedel, že bude potrestaný, veď budoval základy demokracie v období, keď to bolo nebezpečné. Mal naivné túžby – robiť pre dobro človeka. Spomínam si, že keď ma prijali na umeleckú školu, povedal mi: „Paľko, chceš byť sochárom, ale vieš, umelci mávajú niekedy ťažký život a bývajú ocenení až po smrti. Choď radšej študovať prírodné vedy alebo na medicínu, ktorú máš rád, a keď bude zle, môžeš robiť aj za krajec chleba.“
Malý chlapec vníma otca inak ako už dospelý syn. Pohľad na rodiča sa mení počas toho, ako dieťa rastie. Aká najranejšia spomienka na otca vám utkvela v pamäti?
Otec nás vždy, keď sa to čo i len trochu dalo, brával všade so sebou. Aj keď mal pracovné stretnutia. V Banskej Bystrici chodil na dlhé prechádzky do hôr s pánom Bortelom a veľa hodín trávil s najlepším priateľom, saleziánom a sochárom Teodorom Baníkom. Otec si veľmi vážil stretnutia u Jána Pavla II. vo Vatikáne. Veľmi často chodil na výlety s evanjelickým farárom z Uhrovca Trančíkom, fara v Uhrovci poskytovala ubytovanie ľuďom, ktorí potrebovali niekde skloniť hlavu. Rodina môjho otca sa vtedy vrátila zo Spojených štátov, kde môj dedo Štefan pracoval. Dostal na fare ubytovania a tam sa narodil môj otec. Mimochodom, aj ja som bol v Uhrovci krstený. Otec miloval prírodu, keď sme boli deti, brával nás do hôr či k vode. Chodili sme spoločne celá rodina aj na dovolenky do zahraničia, kde sa otec nenápadne stretával s európskymi politikmi, s ktorými mal vážne debaty – Josipom Brozom Titom, Jánosom Kádárom... Aj keď sme boli napríklad v Ázii, vyhľadával debaty s tamojšími obyvateľmi – s Kirgizmi, Kazachmi...
Šípili ste ako dieťa vážnosť týchto dovolenkových stretnutí?
To nám dochádzalo až neskôr. Otec nemohol dopredu hovoriť niektoré veci nahlas, možno by bol potrestaný, tak ako ostatní politici, ktorí sa pokúšali o demokratizáciu spoločnosti. Keď chcel dosiahnuť ciele a hodnoty demokracie, tak nemohol vykrikovať. Otec mal navyše politickú úroveň – netáral. Plakal a slzy mu išli do očí, keď sa národu nedarilo. Ideály, ktoré vtedy ponúkal komunizmus, sa blížili k ideálom mnohých, komunisti lákali ľudí do svojich radov. Keď však otec zistil, že kult osobnosti a chamtivosť menia tie ideály na sebecké chúťky, bol sklamaný. No a keďže v 50. rokoch bolo veľa ľudí potrestaných, vedel, že nemôže vykrikovať, pretože by neprežil.
Keď ste neskôr pochopili mnohé súvislosti, bol pre vás otec hrdinom?
On sa nikdy netváril ako hrdina, bol skromný človek. Spomínam si, že u nás sa vždy stretávali rôzni umelci, spisovatelia. Vnímavo ich počúval, bol veľmi rád, keď sa dozvedel veľa nových informácií a názorov. Mali sme v susedstve zaujímavých ľudí, pravidelne k nám domov chodili herci, spisovatelia, rôzne významné osobnosti kultúrneho a spoločenského života. Takže už ako deti sme boli obklopení ľuďmi, ktorí mali veľký prehľad. Rodičia nás viedli k tomu, že kultúra a vzdelanie sú vizitkou každého národa.
Preto si vážim svojho otca, že ako jeden z mála politikov si vždy spomenul na významných ľudí z histórie a keď bolo nejaké výročie, tak ho neváhal pripomenúť. Pravidelne chodieval na Devín, na tradičný výstup na Rysy, na Silvestra chodil na vrch Rokoš, ktorý si mimoriadne obľúbili štúrovci... Cieľ dôstojného ľudského života považoval za prioritu, preto sa odhodlal aj riskovať. A keď ho chcel dosiahnuť, muselo to ísť pomalými krokmi. Musel to nazvať tak, aby si ešte viac nepopudil ortodoxných súdruhov, ktorí boli schopní aj popravovať.
Vraveli ste, že otec rád počúval druhých a nasával informácie. Bolo to aj opačne – hovoril rád v spoločnosti?
Otec viac načúval, než rozkazoval. Napriek tomu, že nebol rečník, mal veľa rôznych sloganov, napríklad: Verím v dobro človeka. Preto ho mnohí považovali za naivného. Ale jemu to neprekážalo, hľadal tieto vlastnosti u ľudí a išiel si za svojím cieľom. Na hrob som mu dal vytesať ďalšie jeho motto: Nezahynie národ, ktorý sa riadi tak svojím rozumom, ako aj svojím svedomím. A práve svedomie politikom často chýba. V roku 1967 dával otec dohromady ľudí, ktorí mali vynikajúce znalosti vo svojom odbore. Nepovažoval sa za najmúdrejšieho človeka, ale vedel nájsť odborníkov, ktorí či vo vede, či v oblasti priemyslu alebo poľnohospodárstva niečo dokázali. Zároveň však museli byť vhodní lídri aj po ľudskej stránke. Ľudskosť mu pri centralizácii moci chýbala, pritom preňho bola veľmi dôležitá.
Synovia zvyčajne vzhliadajú k svojim otcom, chcú sa na nich podobať. Čo ste si vy cenili na otcovi?
Napríklad to, že nás nikdy nenútil, aby sme vstúpili do strany. Uvedomil som si to a ocenil až neskoršie. Ale z iného súdka – otec nás učil láske k prírode. Napriek tomu, či môžno práve preto, že bol poľovník, bol toho názoru, že nie iba pušku nosiť, ale aj stromy treba sadiť! Prízvukoval nám, že strom, to je život. My sme sa každé tri roky sťahovali. Keď sme žili v Banskej Bystrici, tam sme veľa chodili po okolitých horách. Veľa sme sa na našich výletoch nasmiali. Moja babka Pavlína vravievala, že smiech je lepší ako sto doktorov a otec sa toho držal. Keď niekto vedel zavtipkovať, zasmiať sa, to bola pre otca oveľa väčšia hodnota, než čokoľvek iné. Problém riešil humorom, nie krikom. Vedel, že keď nejde o život, nejde o nič. Počas života zažil neľahké a neradostné situácie, veď jeho brat Július zahynul v Povstaní, otec bol dvakrát zranený, náš dedo z maminej strany zahynul ešte v 1. svetovej vojne na Pijave...
