Boli ste traja bratia (pôvodne štyria - prvorodený syn zomrel ešte maličký, pozn. red.). Musel nad vami otec držať pevnú ruku?
Otec vravieval, že silný človek silu neukazuje. Ukázal nám iné hodnoty, hovoril mi: „Paľko, nikdy sa nevyvyšuj nad niekoho, lebo každý, aj ten obyčajný človek, keď je slušný, tak má v sebe hodnoty. Keď má ruky zašpinené od práce, to je špina, ktorá si zaslúži úctu.“ Keď sme boli v Juhoslávii, jeden chlap tam čosi hádzal do fúrika a bol lenivý si fúrik pritiahnuť k tej kope. Otec nás synov zavolal a vraví: „Vidíte, chlapci? Tá lajdácka práca sa mu nevyplatí. Uvidíte, že ako to tam hádže, narobí si dvojitú robotu.“ Samozrejme, chlapovi sa prevrátil fúrik a musel to tam znovu sypať. Otec nemal rád lajdácku robotu a tak nás aj vychovával.
Už ste spomenuli, že váš otec vyrastal v Kirgizsku. Rozprával vám príbehy z tejto oblasti?
Do Kirgizska prišiel otec ako trojročný spolu s rodičmi, ktorí išli do krajiny budovať priemysel v rámci Interhelpa – priemyselno-výrobného družstva česko-slovenských robotníkov a roľníkov. Môj dedo Štefan s babkou Pavlínou a s mojím otcom boli súčasťou prvej skupiny vyše tristo ľudí, ktorí pricestovali vlakom do Kirgizska. Tam sa narodil aj otcov brat Július. Rodina žila v meste Biškek (vtedajší Pišpek). Otec sa tam v dospelosti niekoľkokrát vrátil, hlavne keď študoval v Moskve. Išiel sa pozrieť na rieku Volgu do mesta Gorkij (dnešný Nižný Novgorod), kde s rodičmi ako dieťa istý čas tiež žil.
Po 2. svetovej vojne spolupracovali naši ľudia so Sovietskym zväzom, budovali tam automobilku. Keďže dedo žil v minulosti v Amerike a vedel dobre po anglicky, Spojené štáty mu ponúkli, aby sa podieľal na budovaní Gorkovského automobilového závodu. Otec nás tam vzal ešte ako deti. Pamätám si, ako na nás s Peťom Kirgizi pozerali, keď sme prišli k veľkému jazeru Issyk-Kul, vysoko v horách. Na vode plávali ľadovce a my sme do nej s bratom vhupli. Kirgizi sa triasli od zimy a neverili vlastným očiam. Otec im s úsmevom povedal: „Nebojte sa, oni vedia dobre plávať! Len im doneste niečo na osušenie...“
Zdá sa, že vďaka otcovi ste boli s bratmi odmalička veľkí cestovatelia!
S otcom sme precestovali naozaj dosť a myslím, si, že aj moji bratia si to vážili. Stretávali sme tam mnohých ľudí, ktorí nám ukázali krajinu. Pretože najviac vám krajinu dokážu priblížiť domáci, ktorí v nej žijú. Precestovali sme prakticky takmer celú Európu aj Kaukaz. Boli sme dokonca v Arménsku na úpätí hory Ararat, šli sme aj k vysoko položenému jazeru Sevan - najväčšiemu jazeru na Kaukaze.
Aj tam ste si zaplávali?
(smiech) Áno. Keď sa človek hýbe, môže byť voda aj chladnejšia. My sme veľa športovali. Otec miloval vodácke športy, učil nás plávať. Môj brat Peter († 61) dokonca plával súťažne. Vody sme sa rozhodne nebáli. Cestovali sme pomerne dosť, ale je pravda, že by sme boli chceli spoznať ešte viac krajín. Pamätám si, že keď k nám prišli športovci z Juhoslávie a povedali, že aj oni majú socializmus, ale môžu chodiť po celom svete, boli sme z toho namrzení. Hnevalo nás, že oni môžu a my nemôžeme...
Viedli ste doma debaty o tom, prečo je to tak?
Nie, otec to vtedy považoval za nebezpečné, takže s nami nepolitizoval.
Bol zručný v typických mužských prácach? Naučil vás napríklad zatĺkať klince alebo opraviť bicykel?
Áno. Keď si chcel oddýchnuť alebo sa zbaviť ťaživých myšlienok, išiel do záhrady a ošetroval napríklad ovocné stromy.
Záhrada bola jeho relax?
Nielen záhrada, aj hudba. Často, keď mal dobrú náladu, zobral mandolínu a zahral si na nej a zaspieval si. Mal veľmi rád ľudové pesničky. Veď my máme klenotnicu ľudovej hudby! Každá dedina mala svoju osobitosť, folklór, tance, kroje... Otec vravieval, že pýšiť sa národným bohatstvom, to nie je nacionalizmus, to je kultúra národa. Preto keď sme cestovali po svete, vždy sme boli pozývaní k národným hodnotám, miestni obyvatelia nám ukazovali tradície.
