Musel však vedieť, že do rizika vlečie aj rodinu...
Iste, lebo keby bol vtedy nejaký robotnícko-revolučný tribunál rozhodol o hrdelnom potrestaní... Pretože aj to sa mohlo stať. Nikto nemohol vedieť, ako to bude. Ale vtedy bol celý národ jednotný. Bodaj by to tak pokračovalo aj dnes... Vtedy, našťastie, nebola až taká výrazná odvaha sankcionovať jednotlivcov, že ty si zlý, teba popravíme...
Ale roky predtým sa toto dialo, riziko, že sa to skončí fatálne tam bolo...
To áno.
Ako to prežívala vaša mama?
Ako to mohla prežívať?! Starala sa o rodinu, nič iné robiť nemohla. Brániť sa proti takej moci, to sa vôbec nedalo. Veď aj Západ bol ticho... Otec bol potrestaný za smerovanie k demokratizácii, a to už moja mama nemohla zmeniť. A čo by si bola pomohla? Navyše, otec nezmenil názor. Preto keď prišiel rok 1989, tak sa potešil. Tie demokratizačné zmeny sa začali v Rusku a vtedy aj Gorbačov povedal: „Eto vaše delo!?“ Stiahli tú imaginárnu mocenskú ruku z východných štátov aj z Československa a začali sa zmeny. Som presvedčený, že impulzom k uvoľneniu v Rusku bola morálna sila, ktorú ukázal rok 1968.
Do rodiny Dubčekovcov priniesla eufória roku 1989 optimizmus, že to všetko nebolo márne?
Odpoveďou je to, že otec napísal knihu spomienok Nádej zomiera posledná. Vyšla v asi 15 jazykoch, dokonca aj v Moskve. Odporúčam prečítať si ju.
(úsmev) Mám ju práve rozčítanú... Ako sa vám po tie roky žilo s priezviskom Dubček?
No ako? Boli sme stále sledovaní – nielen otec, ale aj mama a tiež my s bratmi. Niekto sa bál kamarátiť sa s nami, niekto nie. Keď som bol dislokovaný v Malackách, tak za mnou začali chodiť aj vojaci, aj policajti. Totiž to, čo ukázal otec ľuďom – demokratizáciu, hodnoty – bolo aj v silových zložkách. Ani tam neboli ľudia spokojní s vývojom. Napríklad mi povedali, že mám odpočúvacie zariadenie... Alebo ma občas zavolali na ryby do hraničného pásma. Aj v špecializovanej zložke, akou bol boj s vnútorným nepriateľom, ale aj tam boli rôzni ľudia. Vždy ide o charakter. Keď je niekto zlý človek a dostane moc, tak ju často zneužije. Ale sú ľudia, ktorí moc nezneužívajú. Sme rozdielni... Otec ma naučil, že keď mám v živote ťažké obdobia, tak si spomínam len na pekné stránky života.
Keď sa Alexander Dubček stal predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR, pociťoval to ako čiastočné zadosťučinenie?
Jedným z hesiel môjho otca bolo: Politika je pre mňa služba občanovi. Keby bolo veľa takých politikov, myslím si, že ľudská civilizácia by bola inšia... Dával mi za príklad Mahátmú Gándhího, Johna Fitzgeralda Kennedyho, Olofa Palmeho... A vieme, ako všetci skončili... Z histórie vieme, že tí, čo chceli ľudstvu dobre, zväčša skončili zle. Veľa ľudí ich považovalo za naivných, no oni robili v najlepšej viere všetko pre ľudí. A to je namáhavejšie, ako robiť zlo.
Čo by povedal na súčasnú politickú situáciu na Slovensku?
To neviem povedať. Veď vidíte, ako sa točí svet. Slovensko je na hospodárskom chvoste v Európskej únii. Otec nebol nikdy proti privatizácii, ale tvrdil, že strategické podniky by mali mať ľudia, ktorí sa vyznajú v odbore. Bol za akciové spoločnosti, ktoré by viedli schopní ľudia. Preto chodil medzi ľudí a išli mu slzy do očí, keď sa ľudia usmievali. Počas života videl aj veľa radosti, aj veľa utrpenia. Ľudská dychtivosť počas celej histórie je totiž nekonečná. Otec sa snažil hľadať cesty, ktoré by po celé generácie viedli civilizáciu k tomu, aby nemuseli byť vojny. Nebol namyslený nafúkanec, nepotrpel si na to, aby ho obdivovali. Bol šťastný, keď boli ľudia spokojní, a rád sa usmieval.
Osudnou sa otcovi stala cesta do Prahy, keď auto, v ktorom sa so šoférom viezol, havarovalo na diaľnici pri českom Humpolci. Mali ste možnosť s ním hovoriť, kým naposledy vydýchol?
Nie. Musím povedať, že ako lekár traumatológ som nebol spokojný s liečbou, ale nemohol som nič robiť. Pozháňal som odborníkov zo zahraničia, bol som v Brne, kde je jedna z najlepších traumatológií, boli ochotní ho prijať, no ale... Trápil sa dva a pol mesiaca, zomrel na komplikácie. Keď nám oznámili, že otec zomrel, bola to veľká rana. Odišla s ním jedna veľká časť môjho života. Rok predtým nám zomrela mama, potom otec. Škoda...
SMRŤ ALEXANDRA DUBČEKA (* 27. 11. 1921 – † 7. 11. 1992)
Pri autohavárii na diaľnici Praha - Bratislava neďaleko Humpolca sa 1. septembra 1992 ťažko zranil predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska a poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR Alexander Dubček, vedúca osobnosť reformných udalostí z roku 1968. Utrpel ťažké zranenia chrbtice a hrudníka. Na osudnej ceste nešiel so šoférom Janom Želízkom, na ktorého bol predtým zvyknutý. Právo na osobného šoféra stratil po tom, ako po voľbách v roku 1992 prišiel o post predsedu Federálneho zhromaždenia.
Pridelený šofér Ján Rezník na súde využil právo nevypovedať. Doteraz sa nenašla Dubčekova aktovka. Mala ukrývať citlivé materiály pre moskovské rokovanie a koncept prejavu proti rozdeleniu ČSFR. Šofér ležal po nehode pri aute, samotný Dubček o 20 metrov nižšie. Auto bolo po expertíze rýchlo zošrotované. Alexander Dubček zomrel 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici Na Homolke. Hlavnou príčinou smrti bolo zlyhanie srdca, pľúc a obličiek. Mnohí si myslia, že jeho smrť nebola dôkladne vyšetrená. Existujú konšpirácie, že Dubček bol pre niekoho nepohodlnou osobou a jeho smrť bola naplánovaná. Posledným miestom jeho odpočinku je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.
