Čatičovej sa pritom nepodarilo nájsť pozostatky svojho syna, ktorý zahynul pri tomto najhoršom zverstve v Európe od druhej svetovej vojny. Tragédii označenej medzinárodnými súdmi za genocídu nezabránili ani mierové sily OSN, ktorá Srebrenicu vyhlásila za chránené územie.
Počas vojny v rokoch 1992-95 Čatičová prišla o svojich 20 mužských príbuzných vrátane svojho manžela a syna Nina, srebrenického dopisovateľa niekoľkých bosnianskych novín a iných médií. Nihad Nino Čatič mal 26 rokov, keď zomrel, dodala agentúra AFP.
Srebrenické centrum pamäte vo svojom vyhlásení uviedlo, že Čatičová 26 rokov "uchovávala spomienku na odvahu tohto vojnového reportéra zo Srebrenice a povzbudzovala ostatných, že boj za pravdu a spravodlivosť nemôže a nemá prestať".
Čatič svoju poslednú zvukovú správu o situácii v Srebrenici odoslal deň pred jej dobytím bosnianskosrbskými silami, ku ktorému došlo 11. júla 1995.
Vo svojom príspevku pre Rádio Bosny a Hercegoviny z 10. júla 1995, keď bosnianskosrbské sily začali okupovať enklávu, Čatič upozornil, že "Srebrenica sa mení na najväčší bitúnok".
AFP pripomenula, že Srbi v nasledujúcich dňoch zabili viac ako 8 000 mužov a chlapcov a pochovali ich v masových hroboch v priľahlej oblasti.
"Keby som našla aspoň prst svojho syna, mala by som čo pochovať," povedala Čatičová v roku 2010 agentúre AFP. Čatičová viedla v meste Tuzla na severovýchode krajiny, kam po masakre utiekla, občianske združenie Ženy Srebrenice a každý 11. deň v mesiaci zorganizovala protest s cieľom dosiahnuť zatknutie osôb zodpovedných za vraždenie v Srebrenici.
Vojnový vodca bosnianskych Srbov Radovan Karadžič a veliteľ ich armády Ratko Mladič boli neskôr odsúdení na doživotie súdom OSN pre vojnové zločiny, a to najmä za genocídu v Srebrenici.
Srbskí vodcovia v Bosne i Srbsku, ako aj mnohí radoví Srbi tragické udalosti v Srebrenici zvyčajne neoznačujú za genocídu, ale dávajú prednosť výrazu "veľký zločin".