Meky Žbirka († 69) bol talentovaný, inteligentný, vtipný, nekonfliktný, slušný a mimoriadne priateľský. Vraví sa, že o mŕtvych len v dobrom, ale o ňom sa inak ani nedá. O svojom živote a kariére nám v minulosti porozprával toto.
Prvý koncert
Bolo to v kultúrnom dome na Vajnorskej ulici v Bratislave, mal vtedy asi pätnásť rokov a vraj si požičal od staršieho brata to najkvetinkovejšie oblečenie. „Môj imidž bol postavený na tom, aby ste si ma nemohli nevšimnúť. Gate som mal z nejakej opony, z Azerbajdžanu papuče so šialenými vzormi. Všetko na mne bolo vyzývavé. Dokonca si pamätám, že som sa v tom období podpisoval tlačeným písmom,“ zaspomínal si svojho času a vzápätí sa zarazil: „Keď na to teraz pozerám, aký som v mnohých veciach ostýchavý, tak akoby som sledoval nejakého iného človeka. Ale aby som sa vrátil k tomu koncertu. Bolo to bombastické vystúpenie, potom sme ho patrične oslávili a potom ma odniesli domov. Ťažká práca, tak ma museli odniesť...“
Problémy s hlasom
Mal okolo 22 rokov a jeho spevácka kariéra sa takmer skončila. „Vtedy som navštívil významného hlasového pedagóga Františka Tugendlieba. Život sa s nami v danom období nemaznal, hrávali sme 6-7 hodín v kuse, takže som mal značne opotrebovaný hlas a musel som prestať spievať. Jeho mi niekto odporučil a on mi odporučil dlhšiu pauzu. Asi desať mesiacov som vôbec nevystupoval, len som k nemu chodil cvičiť hlas. Bola to pre mňa zásadná vec, pretože nebyť pána Tugendlieba, nie sú žiadne Atlantídy ani nič, lebo by to nebolo čím spievať. On mi hlas nielenže vyliečil, ale aj otvoril.“
Vyzeral mladšie
Jeho smrť mnohých šokovala aj preto, že si dlho udržiaval mladícky výzor, respektíve, že sa počas rokov takmer vôbec nemenil. „Samozrejme, konštatovanie o tom, že vyzerám mladšie, ma teší, ale nie je to niečo, na čom by som si zakladal. Nie je dôležité, ako človek vyzerá, ale ako sa cíti. Na svoj vek sa treba vykašľať. Keď má človek pocit, že ho neopúšťa humor a vie sa baviť s mladými, tak to treba robiť. Keď niekto cíti, že sa mu chce len sedieť doma, nech to robí. Netreba sa do ničoho nútiť,“ povedal.
Bratislavský prízvuk
Bol jedným z mála Slovákov, ktorý, napriek tomu, že dlhé roky žil v Česku, neprestával na verejnosti hovoriť po slovensky. Doma to mal však trochu zložitejšie. „S Katkou hovorím po slovensky a s deťmi po česky, aby som ich neplietol. Keď nejakú vetu pokazím, Katka ma opraví, aby David vedel, ako to má byť správne. Občas totiž použijem slovo, ktoré v tomto jazyku neexistuje. Ale ono neexistuje ani v slovenčine. Začínam hovoriť neexistujúcim jazykom,“ skonštatoval a toto ešte dodal: „Ak sa ma niekto pýta, prečo nechytám pražský prízvuk, odpovedám, že je veľmi ťažko prebiť ten bratislavský.“
Netrápil sa hlúposťami
V redakcii sme sa už rozprávali, čo budúci rok napíšeme k Mekyho sedemdesiatke. Žiaľ, posledné okrúhliny oslávil pred deviatimi rokmi. A k šesťdesiatke vtedy zaujal svojský postoj. „Nechce sa mi tomu ani veriť. No uvedomil som si, že je to pre mňa jediná možnosť, ako sa dostať opäť do sixties,“ zažartoval a potom zvážnel. „Kedysi mi niekto ponúkal jeden text, z ktorého som si zapamätal túto vetu: ,Čas, ten divý gaštanový kôň...‘ Uvedomujem si, ako mi to všetko utieklo. Každého by som preto chcel upozorniť, že sa netreba trápiť hlúposťami, pretože čas ide strašne rýchlo a ukazuje sa, že je zbytočné niektoré veci riešiť.“
