Pre mnohých je to príliš osobná záležitosť, než aby sa s problémom podelili verejne. Ťažkou životnou situáciou prechádza v týchto dňoch Marcella Molnárová (56). Temperamentná speváčka sa rozhodla o svojom trápení prehovoriť. Nie však preto, aby ju ľudia ľutovali. Naopak, chce dať nádej tým, ktorí prechádzajú podobnými životnými situáciami. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa pripomína, aby si všímali svoje zdravie, nezanedbávali telo a keď treba, išli hneď k lekárovi.
Pred časom vás vystrašili závažné zdravotné ťažkosti. Čo sa stalo?
V júni som zacítila veľkú bolesť v ramenách a v rukách. Z ničoho nič ma začali trápiť bolesti a boli veľmi čudné. Išli v divných meridiánoch, po rukách, pod lakťom, po svale, ktorý zabezpečuje úpon predlaktia. Počas dňa som zvyčajne robila čosi v záhrade, no zrazu som si uvedomila, že nevládzem toľko, koľko by som chcela. V jednom momente ma začali ruky až príliš obmedzovať. Chvíľu som niečo porobila, a po chvíli som si musela položiť ruky do polohy, v ktorej sa mi aspoň na chvíľu uľavilo. Lenže po čase sa bolesť vrátila. Už som to nemohla odkladať a čakať na zázrak. Musela som ísť na vyšetrenie. Dcérka Sofi mi raz povedala: Mami, rieš to čo najskôr, v noci si zas stonala...
Vzali ste si jej slová k srdcu?
Áno. Navyše aj ľudia v mojom okolí si všimli, že mám zdravotné problémy a začali mi nosiť tabletky na utíšenie. Myslím si, že práve to je jeden z precedensov našej generácie - všetci máme pocit, že tabletka proti bolesti všetko vylieči. Ale tabletka nám nevylieči príčinu, ani neodstráni následok, len utlmí bolesť. A ja som primárne nechcela ísť touto cestou. Tak som si na to najprv dávala rôzne zábaly, ale keď som videla, že to nepomáha a nepomôže ani oddych na ruky, navštívila som lekára. Na traumatológii mi najprv dávali injekcie do ramien. Keďže vedeli, že som v minulosti mala niekoľko pomerne ťažkých úrazov, tak usúdili, že to bude následok.
Môžete prezradiť, o aké zranenia išlo? Viete aj, čo konkrétne bolo spúšťačom ďalších problémov?
V priebehu života som mala množstvo rôznych úrazov, dokonca aj niekoľko autohavárií. Nedá sa povedať, ktoré bolo to priame zranenie, pretože, ako vravím, bolo ich viac. Nikdy som sa po nich nejako zvlášť neliečila, nebolo to vraj nič vážne, žiadne zlomeniny. Ani na CT vyšetreniach nikto nič nespozoroval. Vždy som mala pocit, že som hrdinka storočia, pozbierala som sily a išla som ďalej.
Nikdy ste o tom nehovorili...
Snažila som sa vystrábiť, nechcela som tým nikoho zaťažovať a proti bolestiam v chrbtici som používala náplaste. Stala sa mi však aj jedna kuriozita - 18. decembra 1999 som mala tri autonehody za sebou!
To vážne?!
Skutočne! V bratislavskom Parku kultúry a oddychu som mala účinkovať vo vianočnom televíznom programe. Bola poľadovica, husto snežilo. Stála som práve na križovatke, keď som zacítila prudký náraz. Riadne to pocítila krčná chrbtica. Keďže to však nebolo nič vážne, dohodli sme sa so šoférom, že to vybavíme cez poistku. Nasadla som do auta a neuveríte, prešla som asi 50 metrov a nabúral do mňa ďalší! A tesne pred PKO tretí! Pamätám si, že som v poslednej chvíli dobehla na javisko. Adrenalín pracoval, tak som si povedala, že to zvládnem, veď nie som padavka, len ma trošku bolel krk. Mokrá od snehu, vlasy spadnuté, odspievala som Gounoudovu skladbu Ave Maria.
