Tomu sa naozaj len ťažko dá uveriť...
Som typ človeka, ktorý sa vždy snažil všetko zvládnuť a nepoddávať sa. Potom som mala veľmi nepríjemnú haváriu v Rakúsku. Z kamióna predo mnou vytiekol olej. Ja som šla za ním, no moje vozidlo sa začalo na tom vytečenom oleji šmýkať. Nemohla som nič urobiť, auto sa šinulo z vedľajšej cesty na hlavnú a tam do mňa vrazil vydesený šofér. Bola som pripútaná, no i tak som utrpela slabý otras mozgu.
Nie je toho akosi priveľa na jeden vodičský preukaz?!
Niekedy to boli len ťuknutia a ja som nebola vinná. No stala sa mi aj dosť vážna havária pod Prístavným mostom. Vodič z Tatier zistil, že ide zlým smerom a chcel sa otočiť do protismeru. Moje auto si nevšimol a silným nárazom ma privrel o zvodidlá v strede vozovky. Museli ma vystrihovať špeciálnymi hydraulickými nožnicami. No a pribúdali ďalšie úrazy, spadla som na lyžovačke vo švajčiarskom St. Moritzi. Prebrala som sa až na vyšetrení CT hlavy. Neskôr sa mi zas podarilo spadnúť na lyžiach na Slovensku. Tam už hrozila operácia ramena. Operáciu som sa snažila oddialiť a tak mi pán doktor navrhol spočiatku rehabilitáciu.
Pomohlo?
Rehabilitovala som u skutočného profesionála, ktorý sa venuje našej futbalovej reprezentácii, čiže som bola v dobrých rukách. To som ešte stále netušila, že mám niečo aj s krčnou chrbticou. A možno tá najnepríjemnejšia udalosť bola pri mori. Priatelia nás nahovorili na atrakciu dať sa ťahať člnom na nafukovacích matracoch. Boli to hrozné otrasy, akoby ste dopadali na betón. Navyše čln s nami urobil otočku a my sme s matracom dopadli na hladinu mora tak, že som niekoľko dní neotočila hlavou. Bolo to veľmi nepríjemné. Toto všetko som si „zbierala“ 25 rokov. Napokon som pred mesiacom skončila na neurológii. Urobili mi magnetickú rezonanciu a ukázalo sa, že ten stav v chrbtici je vážny, bez perspektívy, po akej by som túžila a s odporúčaním buď na operáciu, alebo dlhodobú precíznu rehabilitáciu.
Ako ste tie informácie prijali?
Problém je, že je to blízko miechy. Viem, že nie som jediná, mnoho ľudí trpí podobnými ťažkosťami. Ale keď vám viacerí odborní lekári povedia, že je to vážny stav, nie je vám jedno. Musela som sa s tým vyrovnať. Musela som si doslova sadnúť sama so sebou, popremýšľať, ako budem ďalej žiť. Vždy som totiž bola v pohybe, roky som tancovala balet, rada bicyklujem, behám, tancujem... Uvedomila som si, že je to môj život, mám istý vek a musím zobrať rozum do hrsti a povedať si – tak toto robiť nebudem, lebo by som si mohla ublížiť.
Ako ste na tom teraz, po rehabilitáciách?
Veľmi mi pomáhajú a ja poctivo cvičím. Pokiaľ sa cítim lepšie a fyzioterapiami mi dávajú do poriadku ramená, chcem sa operácii vyhnúť. Privreté nervy, ktoré nie sú dostatočne vyživené a platničky, ktoré trpia útlakom spôsobujú bolesti, preto je dôležité pravidelné cvičenie a špeciálne masáže. Viete, my si vôbec neuvedomujeme, ako žijeme. Nosíme ťažké nákupy, príliš sa stresujeme, ženie nás denný tlak existenčných problémov a zdravie ostáva posledné. Nežijeme tak akoby sme mali.
Prehodnotili ste teda spôsob života?
Povedala som si, že sa musím zastaviť. Že musím rozmýšľať nad tým, čo robím, vnímať, že chcem byť živá a zdravá pre moju dcéru a aj pre seba. Mám rada kalokagatiu, ktorá hovorí o harmónii duše a tela. Žiť pekne, nepachtiť sa nepodstatnými hlúposťami. Tie problémy utriasli hodnoty v mojom živote. Uvedomila som si, a že chcem opäť nadobudnúť duševný pokoj. Od tej chvíle som začala lepšie spávať, aj napriek nepríjemnej diagnóze.
Spomenuli ste, že musíte žiť aj pre dcéru... Ako prijala dcéra, že nie ste v plnej kondícii a ide naozaj o vážnu záležitosť?
S dcérkou si veľmi dobre rozumieme, je vnímavá a veľmi chápavá. Vie o čo sa v mojom prípade jedná. Zvládla to úplne perfektne. Veľmi ma podporuje a vie, že mi je lepšie, keď je ona veselá, radostná. Vždy mi vraví, mami, to zvládneš, vždy si všetko zvládla, budeš cvičiť, máš výbornú terapeutku... Dokonca ma kontroluje, či som cvičila, je taký môj dobrý kouč. (úsmev)
Nie je niekto, s kým sa okrem dcéry zhovárate, keď je vám ťažko?
Pomáhajú mi všetci moji blízki, ale výrazne mi pomohli moji priatelia. No to gro v podstate ťaháme s dcérkou. Snažím sa veľmi poctivo robiť to, čo mi prikážu fyzioterapeuti. Nesmiem napríklad nosiť ťažké bremená ani nákupy. Kedysi som sa tešila z novej kabelky, teraz sa teším z tašky, ktorá má kolieska.
Je obdivuhodné, ako statočne ste sa k tomu postavili.
Priznám sa, že som si na to musela zvyknúť postupne. Keď som sa totiž spýtala, či budem môcť lyžovať, dostala som odpoveď, prečo si chcem ďalej ubližovať. Keď som zisťovala, či môžem ísť v budúcnosti na bicykel, odpoveď bola – nesmieš spadnúť. A ja už tých pádov mám za sebou veľmi veľa... Staviam však na nádeji. Povedala som si, že ak by sa mi čokoľvek stalo, musím sa k tomu nejako postaviť. Dozvedela som sa, že pri mieche máme tzv. hnedé svalstvo. Ak sa správne cvičí, môže spevniť celú chrbticu a uvoľniť tlaku na platničky. To je pre mňa akási vizualizácia nádeje. Mám vnútorný pocit, že posilňovaním svalov sa posilňujem aj psychicky. Dostala som vynikajúcu starostlivosť v nemocnici a teraz musím pokračovať ďalej na zlepšení mojej kondície. Lebo fyzično a psychika sú prepojené. Nevzdávam sa, stojím pevne nohami na zemi a hlavne - vnímam svoje telo v harmónii. Nechcem klesať na duchu. Chcem sa vrátiť k sebe - k svojmu telu, k svojej duši...
