Vďaka svojmu úsilu tak mnohé z nich zachránila pred vyhynutím a vypočujú si ich aj ďalšie generácie. O tom, ako sa Darina Laščiaková cíti na prahu úctyhodného životného jubilea, čo jej vyčarí úsmev na tvári a ako sa jej žije v domove seniorov, porozprávala pre Nový Čas Nedeľa.
Vzťah k hudbe a ľudovým tradíciám nadobudla Laščiaková celkom prirodzene už počas svojho detstva na Orave. Spevácke nadanie jej bolo dané do vienka, rovnako ako jej starším súrodencom Marte a Milanovi. „Po rodičoch sme zdedili dobrý sluch a hlas. Už celkom malí sme spievali dosť tažké piesne spolu s rodičmi, ale aj sami. Maminka mala krásny, jemný hlas, alt, otecko dosť silný, pekne tmavšie zafarbený tenor. No najpozoruhodnejší bol u nich cit, s akým každú pieseň spievali. To všetko sa postupne prenášalo aj na nás. Rodičia nás nikdy nenútili spievať,“ vracia sa v spomienkach do svojho detstva v knižke Život s piesňou Darina Laščiaková.
Jej otec Matej Gažo pochádzal z liptovskej dedinky Vavrišovo. „Otecko krásne hral na klavíri, noty naozaj nepoznal, tie mal poskrývané vo výbornom sluchu, v srdci a vo svojej prebohatej duši,“ povedala pani Darinka, ktorá pochytila talent aj od svojej mamy Marišky Dvorštiakovej, tá okrem spevu hrávala aj divadlo.
Spievala stále a všade
Ikonická speváčka našej ľudovej hudby si vždy rada zaspomína aj na Vianoce svojej mladosti, keď sa celkom prirodzene formoval a čoraz viac upevňoval jej vzťah k spevu a piesňam. „Vždy po štedrej večeri prišli k nám domov naši kamaráti a kamarátky, a po malom pohostení sme sa vybrali, obyčajne aj s dvoma gitarami, po spievaní. Všade nás milo privítali, pohostili a potom nadšene spievali s nami. Nakoniec sme vždy skončili na malom námestí blízko kostola, pod vysokým vianočným stromčekom a tam sme ešte dosť dlho spievali, až kým nezačali zvoniť na polnočnú,“ hovorí o svojich zážitkoch z mladosti Laščiaková, ktorá v tom čase už dávno verejne vystupovala.
Cesta do Lúčnice
V roku 1951 odišla mladá folkloristka z Oravy na internát do Bratislavy. Prijali ju na štúdium odboru Hudobné vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Na vysokú školu do Bratislavy pani Darinku súčasne poháňala aj vysnívaná túžba vystupovať v umeleckom súbore Lúčnica.
„Snívalo sa mi o tom, videla som sa v kroji, červených krpčekoch, s dlhými vrkočmi. Preto som si ani nedala ostrihať vlasy. Budem ich v Lúčnici potrebovať, hovorila som si...“ spomína vo svojej knižke speváčka. Sen sa jej nakoniec naplnil a v rokoch 1951 až 1956 sa stala sólistkou vychýreného súboru Lúčnica. Vzťah a láska k ľudovej hudbe však nezostali len pri prestížnom súbore. Laščiaková sa už počas vyokoškolského štúdia zaoberala zbieraním ľudových piesní najmä z oravského regiónu.
A svojmu vášnivému zberateľstvu sa naplno venovala aj ako redaktorka v službách Československého rozhlasu v redakcii ľudovej hudobnej tvorby, kam nastúpila ešte v roku 1961. V tom čase sa autorsky podpísala pod množstvo relácií a cyklov o ľudovej hudbe, v ktorých aj sama účinkovala, napríklad Ako interpretovať ľudovú pieseň (1965), Zberatelia ľudových piesní (1968 - 1972) či Sviatočné posedenie (1970).
Hory, ľudia a pieseň
V roku 1977 prišla Laščiaková s novým rozhlasovým cyklom Hory, ľudia a pieseň. „Priťahovali ma horské dedinky a ešte viac osamelé domčeky na ďalekých horských lazoch. Túžila som poznať ich život a piesne. Ako asi žijú títo ľudia? Ako žili dávno, pradávno? Z čoho sa radovali a ako sa vedeli pozerať biede do očí?,“ vysvetlila svoje pohnútky v minulosti známa folkloristka.
A tak ako ambiciózna redaktorka navštívila desiatky rodín na Orave, Horehroní či v Gemeri, kde neúnavne zaznamenávala hlasy pamätníkov spievajúcich dávno zabudnuté piesne. Rozhlasovú reláciu Hory, ľudia a pieseň uvádzala desať rokov a popritom absolvovala viacero vystúpení na koncertoch doma i v zahraničí.
Dom seniorov
Úsilie a prácu Dariny Laščiakovej si pripomíname aj pri príležitosti jej úctyhodného životného jubilea. V najbližčích dňoch - 23. novembra - oslávi svoje deväťdesiate narodeniny. Keďže v minulosti ju trápili zdravotné problémy, čo si vyžadovalo neustály dohľad lekárov, opustila pred rokmi svoj bratislavský byt a uchýlila sa do Senior parku Rohovce (okr. Dunajská Streda).
