Známemu repeťákovi sa zrútil svet. Lenže, ako sa vraví, žiť sa musí a Otto dnes už nie je sám. Po svojom boku má sympatickú blondínku, speváčku Petru Maxin (42). Dvojica žije už istý čas pod jednou strechou v spevákovom dome v Zálesí a pred pár dňami dokončili jeho rozsiahlejšiu rekonštrukciu.
Kedy ste sa rozhodli pre rekonštrukciu domu?
Všetko to nejako vyplynulo z nášho súžitia. Je to rok a pol, čo Andrejka odišla, a už nejaký čas som uvažoval o tom, že to tu trochu zmením. Pretože každý kút domu, každý kus nábytku, každá vec položená na poličke, hrnčeky, taniere v skrinkách... Všetko mi ju pripomínalo. Stále som ju mal pred očami. Veľmi zle to pôsobilo na moju psychiku.
Ako ste sa s tým dokázali vyrovnať, spracovať všetky tie emócie?
Dodnes nie je deň, keď by som si nespomenul na Andrejku. Myslím si, že to bude ešte dlho trvať, kým sa s tým vyrovnám. Aj vtedy, keď tu už bola Petra, mal som slabé chvíľky a boli momenty, keď som si všetko naplno uvedomoval. Vtedy som prepadol nevýslovnému smútku a plakal som. Bolo to veľmi smutné, žiť s pocitom, že ju všade vidím. Moji priatelia sa čudovali, že som tu zostal a nepresťahoval sa niekam inam. S tým som však nesúhlasil. Zdá sa mi zvláštne, že by som mal predať dom a odsťahovať sa. Iste sú ľudia, ktorí tak ťažko nesú stratu milovanej osoby, že sa rozhodnú spraviť taký rázny krok, ale ja som nad tým nepremýšľal.
Rekonštrukcia, respektíve zmeny v dome, v ktorom ste s manželkou tri roky žili, je dôkazom toho, že žiť sa musí, že život ide ďalej napriek tomu, čo sa stalo.
Áno. Veľmi mi pomohla Petra, sám by som to zvládal oveľa ťažšie. Pomohla mi aj v tom, že som sa opäť naštartoval do práce. Som známy tým, že musím stále niečo robiť, neviem len tak nečinne sedieť. Priznávam, že som workoholik... Je veľmi fajn, že Petra je speváčka, režisérka a že si pracovne rozumieme. Pri práci človek na chvíľu zabudne na svoj smútok, na bolesť... Musím žiť ďalej a v tom mi Peťa veľmi pomohla. Keby tu nebola, tak pravdepodobne by som tu mal ešte veľmi dlho Andrejkine veci a asi by som to nezvládol.
Prvým signálom, že sa snažíte o návrat do bežného kolobehu života, bola aj charitatívna burza Andrejkiných vecí – šiat, kabeliek, šperkov, ktorú ste zorganizovali rok po jej smrti...
Bol to taký prvý veľký krok. Burzu sme robili 15, júla tohto roka, v deň prvého výročia Andrejkinho tragického odchodu. Andrejka mala rada deti, tak celý výťažok z predaja sme do posledného centa odovzdali detskej nadácii. Potom sme s Petrou začali pomaly pracovať, nahrávali sme pesničky. Zo začiatku to šlo ťažšie. Prvá pesnička, ktorú sme nahrali, bola Kad mi dodeš ti (Keď sa mi vrátiš). Je to pomalá, romantická pieseň. Na rýchle skladby som sa ešte necítil. Všetko išlo pomaličky, tak, ako som hovoril, chcelo to čas. Keď som sa dal ako-tak dokopy, začal som sa viac venovať bežným veciam, napríklad aj úprave okolia domu. Práce v záhrade boli balzam na dušu. Nasadili sme s Petrou palmy, vyčistili sme jazierko, orezal som stromy. Tým, že som sa o exteriér domu trištvrte roka nestaral, bolo všetko zarastené. Totálne sme prerobili tzv. Hradčany – štyri terasovité stupienky obložené kameňom, kde máme nasadené kríky a kvety. Dali sme do hriadok úplne iné kvety, zaviedol som tam elektrinu a teraz máme krásne osvetlenú záhradu so soškami Panny Márie a malého chlapčeka. Je to nádherné, keď sú nasvietené. Teraz sme už všetko zazimovali.
A pustili ste sa do renovácie interiéru...
Pôvodne sme mali v pláne pustiť sa do toho na jar. Povedali sme si, že vymaľujeme dom, strhneme tapety, ktoré som tam pred štyrmi rokmi dal. Niečo sme zmenili v kuchyni, vymenili sme taniere, hrnčeky... Niektoré veci, napríklad fotky, sošky a rôzne drobnosti, ktoré sme si s Andrejkou vyložili na police a na nábytok, sme s Petrou odniesli do mojej pracovne. V obývačke na stolčeku sme nechali našu spoločnú fotografiu s Andrejkou.
