Umenie pre ňu nemá hranice, stačí vraj len emócia. Keď sa potom pozrie na hotové dielo aj po dlhom čase, presne vie, ako sa v tom období cítila.
Maľovanie
K maľovaniu som sa dostala pred pár rokmi. Je to pre mňa najkrajšia forma relaxu. Keď chytím do ruky štetec a začnem maľovať, prestane pre mňa existovať čas. A je jedno, či kreslím ceruzkou alebo štetcom. Nikdy na začiatku neviem, ako bude vyzerať výsledný obraz. Chcelo to však čas, kým som si dovolila ničím sa neriadiť. Miuške vždy hovorím, že v umení neexistuje pojem, že sa niečo „nepodarilo“.
Umenie pre mňa nemá hranice a ani formu. A ak má emóciu, nič iné mu netreba. Niekto si píše denníky, ja maľujem a je to pre mňa taký istý zápis. Keď sa pozriem na ktorýkoľvek vlastný obraz, presne viem, ako som sa cítila a ako mi bolo, keď som ho maľovala. Veľakrát obraz mení podobu a záverečnú bodku niekedy urobím až po roku. To sa mi na maľovaní páči. Je ako život. Stále v pohybe.
Keramika
Keď som sa prvý raz dotkla hliny a zacítila jej vôňu, vedela som, že som doma. Niekde hlboko v sebe som cítila, že toto mi pôjde. A je to pre mňa láska. Tvarovať ju, vdýchnuť jej život. Vytvoriť niečo, čo nikto pred vami nevytvoril, je fascinujúce. Nedávno som si kúpila hrnčiarsky kruh a už sa neviem dočkať, ako sa pustím do zdokonaľovania sa.
Na prvom kurze keramiky, kde som bola asi pred dvoma rokmi, aby som zistila, či je toto vôbec pre mňa, som vyrobila Venušu. Je to pre mňa najvzácnejšia soška na svete a cestuje so mnou na všetky naše stretnutia v Červenom Stane, ktorý je miestom pre ženy, ktoré potrebujú objať. Keď s Miuškou pracujeme s hlinou, tak zrazu náš uštebotaný domov stíchne, hrá klavírna hudba a my dve sa úplne stratíme v časopriestore, a to je presne to magické, čo vyhľadávame. Stratiť sa v čase a nevnímať nič iné, len ruky, hlinu a vodu. To je sen.
