Jedno z najťažších športových zranení, ktoré si vyžaduje dlhý čas na rehabilitáciu, ho do konca tohto roka poslalo na listinu maródov.
Návrat z tejto šlamastiky býva pomalý a ťažký. Po nekonečných hodinách v posilňovni začal len pred pár dňami s brankárskymi tréningami. „Naplno to zatiaľ nie je,“ potvrdil pre Nový Čas. „Išiel som postupne podľa rád fyzioterapeuta. Netušil som, že to bude až tak dlho trvať. Zvolili sme skôr konzervatívnu liečbu. Chcel som, aby sa noha poriadne zahojila. Nemám dôvod sa niekam ponáhľať, keďže Domino Takáč ma v bránke skvelo zastupuje.“
Počas péenky vyšiel z herného rytmu a stratil brankárske návyky. Tento mesiac by chcel resty dobehnúť a v januári sa už zapojiť do zimnej prípravy s mužstvom. „Bolo to hrozné obdobie. Najťažšie v kariére. Priznávam, bol som občas psychicky na dne. Žil som v strachu, či idem správnou cestou,“ približuje Dobo. Prepadali ho rôzne myšlienky, lebo podobné zranenia sa môžu vrátiť. „To ma desilo najviac. Bolesť mi neprekážala. Trápila ma skôr neistota, či robím všetko dobre. Bál som sa predčasného konca s futbalom.“
Rusov po tejto skúsenosti, ktorú by neželal ani najväčšiemu nepriateľovi, už neverí tvrdeniam, že hráč sa po zranení vráti na ihrisko silnejší. Počas náročnej rekonvalescencie urobil všetko možné, no podľa jeho slov noha ešte stále nie je celkom o. k. „Skáčem, dopadám na ňu, šprintujem. Absolvoval som klinické testy, ktoré potvrdili jej funkčnosť. Koleno ešte pobolieva. Do konca kariéry ma čakajú pred každým tréningom špeciálne cviky.“
Hlavou trnavskej brankárskej jednotky behali všelijaké scenáre, v jednej veci má však od začiatku jasno – pomoc a podpora okolia ho držali nad vodou. Chváli klub, spoluhráčov, realizačný tím i vlastnú rodinu. V ťažkých chvíľach stáli pri ňom. „Bez nich by som to určite nezvládol. Veľmi si to vážim a ďakujem im. V klube si pri zraneniach vždy navzájom pomáhame a vymieňame skúsenosti. Aj preto sme dobrá partia,“ uzavrel Rusov.