Rozprávky a príbehy nám často dávajú návod, ako žiť. No na rozdiel od života, v nich vždy víťazí dobro nad zlom. Prečo je to tak?
Myslím si, že literatúra, keď ešte bola v štádiu hovorového tradovania, bola taká útešná vec. Príbehy ľuďom pomáhali prežiť práve preto, že to v nich vždy dobre dopadlo. Hoci v živote to tak nebýva. Zoberme si vetu - ak neumreli, žijú tam šťastne dodnes! To je krásny koniec, s ktorým sa pekne zaspáva. Literatúra vznikla preto, že človek si dokázal napísať krajší scenár ako ten, ktorý skutočne žil.
V roku 1983 ste si spolu s Milanom Lasicom († 81) a Júliusom Satinským († 61) zahrali v rozprávke Traja veteráni, ku ktorej ste napísali aj scenár. Aký ste mali vzťah so spomínanou dvojicou?
Spomínam si, keď Milana a Jula priviedol do Českej televízie Miroslav Horníček a my spolu s Láďou Smoljakom sme ich prvýkrát videli. Boli nám okamžite blízki. Povedali sme si, tak na toto sme čakali, kedy sa znova narodí nejakí Voskovec s Werichom a oni sa narodili, ale na Slovensku! Potom som sa bližšie zoznámil s Milanom Lasicom, a to natoľko, že sme boli skoro kamaráti. Pozýval ma na svoje narodeniny alebo som v jeho réžii hral v televíznom filme Talár a vtáčí zob.
Vy ste tvorili nerozlučný tandem viac ako 44 rokov s Ladislavom Smoljakom († 78) . Často zvykol hovoriť, že ste boli „do seba zamilovaní“. Ako vyzeral váš tvorivý proces a systém spolupráce?
Uvedomili sme si, že sme sa tak dlho hľadali, až sme sa našli. Vždy to bola spoločná práca, do ktorej sme navzájom zasahovali. Veľmi nás posúvalo, keď sme zistili, že sa pred sebou nemôžeme hanbiť a je dôležité hovoriť si aj hlúpe nápady.
Autobiografické zážitky z hľadania spoločnej chalupy s Ladislavom Smoljakom ste zúročili ako predlohu kultovému filmu Na samotě u lesa. Ako si na toto obdobie spomínate?
Pána Komárka, ktorý sa v skutočnosti volala pán Lukšíček, sme pochopili až napísaním tohto filmu. Hneval som sa na neho a moja žena ešte viac. Stále nám len sľuboval, že predá kravu a odsťahuje sa k synovi na Slovensko. Mali sme mu to za zlé, ale po dopísaní scenára sme pochopili, že to my sme tí votrelci, ktorí nemajú právo vyhodiť ho z domu, kde prežil celý život.
V oscarovom filme Kolja z roku 1996, na ktorom ste sa podieľali spolu so svojím synom Jánom Svěrákom, okrem iného mapujete aj zlomové obdobie našich spoločných dejín - november 1989. Ako sa naň s odstupom času pozeráte? Nezabudlo sa priskoro, za čo sa bojovalo?
Milan Lasica hovoril, že je dobré, že bol november ´89, ale to, čo sme z neho urobili, je zlé. Tým, že sme mali takých predsedov vlád a prezidentov, ako sú Václav Klaus a Miloš Zeman, že práve nimi tá politika stratila duchovný obsah, ktorý chcel sprítomniť Václav Havel. Dnešná politika je taká bezduchá, že ja sa na ten Pražský hrad ani len nepozriem láskavými očami. Áno, tam sedia najlepší z nás... Nesedia!
