V 60. rokoch ste pod vplyvom vlastného presvedčenia vstúpili do KSČ. Ľutujete to dnes?
V živote som urobil dva veľké hriechy. Tým prvým bol môj vstup do komunistickej strany, ale nehanbím sa za to. Bol som presvedčený o tom, čo mi dovtedy hovorili moji kolegovia z učiteľského zboru na gymnáziu. Pokiaľ nevstúpia do strany poctiví ľudia, budeme nadávať a nič sa nezmení. Jedine tým, že tam prídu slušní ľudia, sa tá páka môže pohnúť. A ono sa to potvrdilo. Dubček mal dôveru a strana sa zmenila natoľko, až museli prísť do Československa tanky. Čiže za to sa vôbec nehanbím, ale čo ma dodnes mrzí je, že som podpísal Antichartu. To bolo doslova zbabelé. Podpísal som, lebo som sa bál, že nám zatvoria divadlo.
Vo filme Vratné lahve hráte muža na dôchodku, ktorý sa nechce poddať každodennej rutine. V jednom z dialógov s Danielou Kolářovou (75) poznamenáte: „Moji kamaráti sú buď senilní, alebo mŕtvi...“ Ako sa v reálnom živote vyrovnávate s tým, keď odchádzajú vaši blízki priatelia a rovesníci?
Je to smutné a pripadá mi to, ako keď sa hovorí „už sa rúbe v našom lese“. Zostávam tam stáť stále osamotenejší. Neviem, ako je to u vás na Slovensku, ale u nás v Česku všetko vyrúbu a nechajú tam len mladé stromčeky. Ale načo tu necháva Pán Boh vyčnievať mňa? Je to smutné, že namiesto kamarátov zostávajú v našom lese len pne...
