Čo vás v týchto dňoch priviedlo na psychiatriu?
Predovšetkým musím povedať, že sa tu cítim dobre, nemám žiadne depresie. Prvotným dôvodom bolo, že som nemohla spať. Dôvodom bola zrejme prepracovanosť. Mala som šťastie, že hoci sa kvôli pandémii nekonali žiadne koncerty, mala som dostatok práce. Minulý rok v októbri som si našla prácu v bratislavskom centre voľného času, kde som mala na starosti rôzne krúžky. Od septembra tohto roka učím na ZUŠ-ke spev. Veľmi ma to baví, dobíja ma to energiou. Okrem toho mám však starosti v súvislosti so svojou diagnózou – diabetes – povinnosti okolo domácnosti... Je pravdepodobné, že ma to všetko vyčerpalo.
Takže vás to úplne zložilo...
V podstate áno. Pred niekoľkými týždňami som prekonala covid. Rovnako aj moja dcéra aj manžel. Bolo to veľmi nepríjemné, bolel ma chrbát, kĺby, svaly, hlava, hrozne som kašlala. Našťastie, ani jeden z nás nemusel ísť do nemocnice. Verím, že nám pomohlo očkovanie. Dva týždne sme boli v karanténe, nevychádzali sme z domu. Susedka nám cez balkón podávala nákupy a lieky, ktoré nám vyzdvihla v lekárni. Tá izolovanosť od ľudí mi vôbec neprospela. Navyše, nevyhnutnou súčasťou liečby diabetika je pohyb, a keď ste v karanténe v byte s výmerou 50 m², tak je pohyb poriadne obmedzený.
Chápem, že to malo negatívny vplyv na psychiku...
Úplne. Celé toto pochmúrne obdobie, ktoré zažívame, je strašné! Do toho permanentný strach o rodičov – veď covid môžeme dostať aj keď sme očkovaní. Dotkla sa ma veľmi nedávna smrť rodinného priateľa, výtvarníka Mira Cipára. Toto všetko sa podpísalo na tom, že som prestala spávať. Bola som unavená, strach vyvolával čierne myšlienky, že čo keď sa niekomu niečo stane... Napokon to vyústilo do kolapsu. Ešte v ten deň som pracovala, bola som v škole, vyučovala som aj cez internet. Večer išla dcéra Anička spať a ja som sa tiež pomaly chystala do postele. Neviem, čo sa stalo, ale od istého momentu si nič nepamätám. Dcéra ma našla ležať na zemi.
Čo sa dialo potom, keď ste precitli?
Prebudila som sa až na jiske v nemocnici. Bola som dezorientovaná, nechápala som, kde som a čo tam robím. Nasledovali vyšetrenia, internista skonštatoval, že z jeho hľadiska je všetko v poriadku. Ale keďže mám nálepku, že dlhé roky trpím bipolárnou poruchou, odporučil vyšetrenie psychiatrom. Zdalo sa mi to zvláštne, ale povedala som si, že ak je to nutné, je to v poriadku. Psychiater sa so mnou rozprával asi jeden a pol minúty. Kládol mi otázky, ktoré boli podľa môjho názoru veľmi intímne, veď na jiske nás bolo viac pacientov. Bolo mi to nepríjemné, pretože moje meno nie je celkom neznáme. Požiadala som ho, či by bolo možné rozprávať sa niekde inde, povedal mi však, že preňho je to uzavreté.
