V dvojgeneračnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa si „Heribanky“ zaspomínali na vianočnú atmosféru detských čias, ktorej čaro a vôňu si uchovali v pamäti.
Čo pre vás znamená čas adventu a akú príchuť majú vianočné sviatky v rodine Heribanovcov?
Alena: Pre mňa je to spomienkový čas čakania na príchod Vianoc. Obdobie sladkého spomalenia, kedy si veľmi intenzívne uvedomujem rýchlosť, ktorú žijeme a súčasne aj tú zbytočnú dynamiku, ktorou sa v živote zaoberáme. Akosi stále máme pocit, že niečo doženieme, napriek tomu, že často sa to už ani nedá dohnať. A advent akoby nás v tomto zhone zastavil. Už dlhé roky neholdujem nákupným horúčkam a skôr premýšľam, ako by sme si naplánovali pár spoločných dní s mojimi najbližšími na horách, v Piešťanoch alebo iba tak - jednoducho sa všetci stretli. A čím som staršia, tým je pre mňa advent viac obdobím spomienok na detstvo. Moje detské Vianoce boli vždy krásne a ja si ten pocit nesiem po celý život.
Aké konkrétne spomienky a intenzívne momenty sa vám vynárajú v pamäti ako prvé?
Alena: Napríklad táto: Bývali sme v Košiciach a na Vianoce sme chodili k mojej milovanej babičke, teda k starým rodičom, u ktorých som do svojich piatich rokov trávila maximum času. Mrzli sme na stanici, a potom nasadali do vlaku s obrovskými kuframi. Otec bol veľký fešák, mal dlhý kožený kabát s teplou kožušinkou a klobúk. Mama bola tiež mladá a krásna, ich obraz mám dodnes pred očami. Nasadli sme do studeného kupé vlaku a pýtali sa sprievodcu, či sa bude aj kúriť alebo bude zima počas celých siedmych hodín cesty. Ubezpečoval nás, že bude teplo a v Poprade sa budeme už potiť. Nepotili sme sa, ale prežívali sme šťastné chvíle. Celú noc sme cestovali k babičke a ja som spala pod otcovým teplým kabátom. Keď sme dorazili, všade bolo veľa snehu a dedko nás čakal s károu a bicyklom, na ktorom nešiel, len ho tlačil. Babička nás privítala, zobrala ma do komory a hneď mi ukázala, kde sú koláčiky, medvedie labky, kde stromček. A na Štedrý večer sme chodili „na koledu“. Vianoce môjho detstva boli o láske a o radosti, a to je intenzívny pocit, ktorý v človeku zostáva.
Dievčatá, spomeniete si aj vy na nejaký emocionálne silný zážitok z Vianoc vášho detstva?
Babsy: Bol to moment, keď som počas Štedrej večere prevrhla na seba a svoje krásne vianočné šaty kapustnicu. Celkovo som bola dieťa, ktoré často robilo neplechu. Mama mi vynadala, lebo po celý večer nestíhala, keďže ráno bola ešte aj v telke. Potom som asi dve hodiny trucovala sama v izbe v tme a tuším som si ani nerozbalila darčeky, lebo som bola zo seba sklamaná a nahnevaná na celý svet. Ale veľmi pekné boli aj naše prvé Vianoce s Izi (red. poz. Izabelou). Mala štyri mesiace, od svokrovcov dostala pekný škriatkovský kostým a Vianoce sme oslávili ako jedna veľká rodina.