K Vianociam patria aj darčeky, keď sa blízki navzájom obdarúvajú. Aké typy darčekov vám pod stromčekom vyčaria najväčší úsmev na tvári?
Alena: Dávame si zážitky, venujeme si predĺžený víkend na horách, či wellness pobyt v Piešťanoch. Niekedy knižky, CD, drobné pozornosti, vždy sú to skôr duchovné veci. To, čo si môžeme kúpiť, alebo si musíme vopred vyskúšať v obchode, aby nám sedelo, to si radšej kupujeme sami. Nepokúšame nervy, nestresujeme a nenaháňame sa. Vianoce sú sviatkami radosti, sú o tom, aby sa ľudia tešili a nie aby dobehli uštvaní po maratóne predvianočných nákupov a na Štedrý deň odpadli. Nakoniec by sme aj tak zistili, že topánky sú priveľké, sveter sa nepáči a parfum nevonia – typický obrázok z filmu Pelíšky.
Aký bol váš najvytúženejší darček pod vianočným stromčekom a čo bolo najväčším sklamaním?
Babsy: Raz som dostala Barbie, ktorá mala tehotenské bruško a mala v ňom bábätko. To bruško sa dalo aj odmontovať. Boli deväťdesiate roky a hračky vyzerali úplne ináč ako teraz. Bol to vysnívaný darček a niečo výnimočné. Keďže počas roka sme nedostávali darčeky, bola som vďačná za všetko. Ani teraz nechcem žiadne darčeky od nikoho už niekoľko rokov. Som rada, keď dostanem nejaký zmysluplný darček, ale nemám rada veci, ktoré sú na príťaž. Napríklad raz som dostala odšťavovač a nahnevalo ma to, lebo nikto sa ma nepýtal, či ho vôbec chcem. Takisto sošky a suveníry vnímam skôr ako lapače prachu, takže to mi nerobí veľkú radosť.
Aké typy darčekov vám urobia najväčšiu radosť?
Tamara: Mám rada staré veci s príbehom. Často som pod stromček dostala nejakú krojovú súčiastku, ktorá mi chýbala na skompletizovanie kroja v zbierke. Poteším sa vždy dobrej knihe, kvalitným akrylovým alebo akvarelovým farbám a rôznym typom zápisníkov. Mám rada aj staré pohľadnice a listy, ktoré roky zháňam po antikvariátoch. Moja srdcovka sú staré poháre na stopke a keramika.
Pamätáte sa na moment, kedy ste prestali veriť, že darčeky nosí Ježiško?
Babsy: Toto si vôbec nepamätám, ale tým, že sestra bola o päť rokov staršia, myslím si, že ona mi tú vieru v Ježiška zmarila. Možno to bolo aj počas nejakej hádky, že mi chcela niečo vrátiť a povedala mi: „A vieš, že darčeky nenosí Ježiško?!“ Asi takto nejako to bolo, ale nebrala som to tragicky. Pamätám sa aj na to, že keď sme už na Štedrý deň nevideli vo vani plávať kapra, rodičia nám tvrdili, že utiekol cez odtok sifónu do Dunaja. Vždy som si predstavovala ako pláva potrubím a dlho som tomu verila. Až raz som našla v záhrade zvyšky mŕtveho kapra, ktoré mačky vyhrabali spopod snehu.
Alena, s dnes už bývalým manželom Jozefom Heribanom ste sa pred štyrmi rokmi rozviedli a každý z vás začal nový život po boku nového partnera. V čom sa teraz líšia vaše Vianoce, keď tvoríte pár s priateľom Konradom Kreuzerom, ktorý pochádza z Bavorska?
Alena: Vianoce, ktoré sme trávili kedysi dávno ešte s malými deťmi mali oveľa väčšie čaro, romantiku, úžasnú radosť v duši. Boli to typické rodinné Vianoce a mávali sme ich krásne. Jozef vždy čítal z Biblie a veľa sme sa rozprávali. Teraz majú Vianoce iný rozmer. Skĺbili sme ich so svojimi doterajšími tradíciami, ale aj s tým, čo priniesol do našej rodiny Konrad. V Bavorsku majú taký zvyk, že vždy na Štedrý večer ešte pred večerou založí v záhrade v železnom koši oheň, ktorý je symbolom prepojenia nás živých na tých, ktorí medzi nami už nie sú. Tí, ktorí sú v nebi vidia, že dole pre nich horí vianočné svetlo a my tu dole večeriame a myslíme na nich. Keď nám minulý rok odišiel ocko, uvedomila som si, aký je to pekný a milý zvyk.
Napadá vám na záver nejaké vianočné posolstvo pre ľudí v tomto špecifickom vianočnom čase, ktorý pre pandémiu mnohí nebudú tráviť so svojimi najbližšími?
Alena: Rada by som sa vrátila k spomínanému Antonovi Srholcovi, ktorý mal v sebe napriek všetkému, čo sa mu v živote udialo, úžasné svetlo. Napokon aj svoj vlastný príbeh z väzenia v Jáchymove, kde pod zemou kopali uránovú rudu nazval Svetlo z hlbín. To svoje večné svetlo dokázal rozdávať všetkým ľuďom, ktorí boli v jeho blízkosti, dokázal ľudí napĺňať nádejou a istotou. Všetci teraz potrebujeme viac ako hnev, zúfalstvo a bezmocnosť práve nádej a istotu. V pandemickej situácii nežijeme každý za seba, žijeme v spoločenstve a musíme premýšľať a konať tak, aby sme toto všetko spolu prekonali.
