O vianočných sviatkoch sme sa rozprávali so speváčkou a herečkou Majou Velšicovou (85) a jej hereckým kolegom a zároveň režisérom Emilom Horváthom (76).
Ako si spomínate na Vianoce svojho detstva?
M. Velšicová: Mala som nádherné detstvo a Vianoce boli tiež vždy krásne. Som už dosť dlho na svete a pamätám si ich vždy biele, čo malo v sebe veľkú romantiku. Vyrastala som v Šimonovanoch, je to časť Partizánskeho, kde sme zachovávali množstvo zvykov.
Napríklad sme chodili počúvať, z ktorej strany dediny zašteká pes, pretože sme ako mladé dievčatá verili, že z tej strany príde k nám náš vyvolený. Alebo sme liali olovo do studenej vody a tvar, ktorý vznikol, nám mohol napovedať niečo o tom, čo nás čaká. Bolo to krásne dedičstvo starých zvykov, pretože vtedy sa mladí ľudia bavili tradíciami.
E. Horváth: Detské Vianoce, pokiaľ vyrastáte v šťastnej rodine, sú najkrajšie a nikdy na ne nezabudnete. S pribúdajúcimi rokmi sú smutnejšie, lebo tých prázdnych tanierov pri stole je už ďaleko viac. Dieťa, ktoré si celkom neuvedomuje kolobeh života a myslí si naivne, že starý otec bol vždy starý otec a ocko bol vždy ocko, prežíva to najkrajšie obdobie.
Pamätám sa, že na prvé Vianoce, čo bolo po vojne, som dostal drevené hasičské auto s vysúvacím rebríkom. To boli tie najkrajšie Vianoce. S mojou sestrou, ktorá už, žiaľ, nežije, sme si ľahli spoločne pod vianočný stromček a pozerali sa na ozdoby. Nikdy na to nezabudnem.
