Čo pre vás znamenajú Vianoce teraz?
M. Velšicová: Ťažko sa mi o tom hovorí, pretože nedávno zomrel môj syn a je to ešte veľmi čerstvé. Každý rok ku nám prišiel na Vianoce z USA... A teraz jeho miesto pri stole a jeho tanier ostanú prázdne. Tieto Vianoce tým budú veľmi poznamenané. Na druhej strane som si uvedomila, že život musí ísť ďalej. Ak sa niečo raz stalo, už sa to nedá zmeniť. Povedala som si, že Boris by bol určite rád, keby som prestala plakať.
Aby som začala znova žiť a splnila poslanie, ktoré ešte mám na svete. Robila som to celý život a musím v tom pokračovať a rozdávať, čo mi Pán Boh nadelil. Nielen talent nie je môj, ale ani deti nie sú naše. Deti nám boli dané ako dar, aby sme sa o ne starali, aby sme ich vychovali pre spoločnosť, aby z nich boli šťastní a slušní ľudia. A ak sa to rodičom podarí, tak splnili svoju úlohu.
E. Horváth: Čím je vianočných sviatkov viac, tým je to menej bezstarostné. Neskôr sa to premieňa na takú pietu, ako som hovoril – keď si spomenieme na tých, ktorí nie sú už medzi nami. Aj keď niekedy to nie je iba smutné, ale aj veselé, keď sa s manželkou smejeme na pekných spomienkach.
Ako trávite Štedrý večer?
M. Velšicová: Stromček máme vždy krásny. Môj druhý syn stále hovorí, že mama, veď som ho len nedávno odzdoboval a už ho zase zdobíme. Ja varím kapustnicu, hríbovú omáčku, čo je u nás tradícia. Nejeme kapra, ale rezne a majonézový šalát. Niekedy som zvykla ísť do kostola, stáva sa, že syn ide s priateľmi na vianočné trhy a potom idú do kostola. Ja už veľmi sama o polnoci do kostola chodiť nebudem, asi ostanem len pri tej televízii.
E. Horváth: Dlhé roky, práve po tom, čo manželke zomrela dva dni pred Štedrým večerom maminka, nie sme na Vianoce doma. Sme v horách, v Tatrách.
A nakoľko sa vy podieľate na vytvorení vianočnej atmosféry?
E. Horváth: Rodičia väčšinou všetky tie vianočné prípravy robia pre svoje deti, takže vtedy Vianoce vyzerajú celkom inak. Kapra aj tak nejem, keďže som sa kosťou kedysi skoro zadusil. Nie som zdatný kuchár, takže s tým som tiež veľmi nevypomáhal. Ale moja nebohá mama bola vychýrená kuchárka a cukrárka, o koláče sme mali vždy postarané.
Začínala piecť už v novembri a svoje koláčiky rozdávala celej rodine. Tak sme ich jedli až do prvého mája (smiech). Ako som spomínal, svoje terajšie Vianoce už roky trávime inak, sme v horách, večeru absolvujeme v hoteli, potom sa ideme prejsť zasneženou krajinou, keďže v Bratislave už na Vianoce dlho nebol sneh, a užívame si tú krásu.
Patrí k vašim Vianociam neodmysliteľne aj televízia? Je niečo, čo si nenecháte ujsť?
M. Velšicová: Rada pozerám televíziu, som vlastne televízny maniak, dá sa povedať (smiech). Lebo čím má človek viac času, tým viac pozerá. Nie je to podľa mňa stratený čas, aj keď viem, že sa dá bez toho žiť.
Ale život je tak bohatší a naplnený, keď vám niekto povie veci, ktoré vás zaujímajú a obohacujú. A ja rada také programy pozerám. Vianočné filmy mám tiež rada asi všetky tie tradičné, pretože prinášajú kus romantiky a sú bez „zla“, prinášajú chvíle, ktoré robia život pekným. Tiež rada počúvam vianočné piesne, teraz už aj na youtube.
E. Horváth: Nie som veľmi retroaktívny typ a nepozerám filmy opakovane a vlastne ani televíziu. My herci to máme tak trošku inak, že hoci pre televíziu nakrúcame, nestíhame ju pozerať, pretože v sobotu nakrúcame a v pondelok sa seriál už vysiela.
Navyše hráme po večeroch v divadle, pracujeme v rozhlase, a tak nie sme veľmi konzumenti televízie. Rád však sledujem filmové kanály bez reklamy a vyberám si, čo si pozriem. Možno by som si však pozrel Bielikovho Jánošíka, pretože kedysi to vo mne zanechalo veľmi silnú emóciu a v detstve sme sa na Jánošíka hrali.
