Dnes však na rovnováhu akoby nezostával čas. Naháňame sa za materiálnymi statkami a nevieme oddychovať. Dokedy to takto môže ľudstvo praktizovať?
Záleží na tom, kto, kde a ako žije. Sú takí, čo pracujú od rána do večera, nemajú potrebu sadnúť si do záhradky. Prídu domov, prespia a ráno zas utekajú do práce. Ľutujem tých ľudí, lebo to nie je život. Žijú ako stroje. Myslím si, že aj keď máš postavenie a zodpovednosť za firmu, musíš si nájsť čas na seba a radostne žiť. Povedať si, že dnes idem na výstavu, do divadla, na návštevu k priateľom... Lebo to všetko je kultúra a každý národ potrebuje kultúru. Dôležité je človečenstvo, nie „computer“...
Vraví sa, že národ bez kultúry zahynie. Pandémiou dostala táto oblasť na frak, mnohí umelci nemajú prácu. Ako to prežívate?
Je to macošské. Mnoho umelcov išlo robiť niečo iné. Našťastie, človek je kreatívny tvor, zvlášť umelec. A keď to situácia vyžaduje, treba si nájsť niečo iné. Vezmite si napríklad speváčku Zuzanu Smatanovú. Vie nádherne maľovať, je vynikajúca výtvarníčka, tak urobila knihu spevákovi Petrovi Nagyovi. Nemá problém uživiť sa aj inak ako spevom. Oboje robí výborne. Najhoršie je sedieť doma a nariekať. Veď sa točia filmy, seriály, čiže nie všetci herci sú bez práce. Možno speváci sú na tom o čosi horšie, keďže nie sú plesy, koncerty... Faktom je, že naša krajina má 5 miliónov ľudí, nemôže tu byť tisíc spevákov. Mnohí chcú spievať, idú do toho často aj s malými predpokladmi, no uchytia sa nejakým hitom. Ale často je to beh na krátku trať. Jeden úspech neznamená, že to budú robiť celý život.
Patríte do generácie, ktorá si svoje miesto v slovenskej kultúre dlhodobo udržala. Koncerty máte stále vypredané. Čím to je?
Lebo mám veľa hitov. Niektorí dnešní speváci majú jeden-dva hity a myslia si, že už sú hviezdy. To však je omyl. Aj v zahraničí máte spevákov, ktorí mali hit, ale prešli do iného odboru, lebo ďalej to nešlo. Keď mladých spevákov nevysiela rozhlas, keď v televíziách nie sú hudobné programy, nikto z nich hviezdu neurobí. Možno na krátko – ako prišiel, tak odišiel. A to je veľká škoda, lebo takto sa zahrabú aj talentovaní ľudia. V každom prípade je to pre mladých výzva, že v tejto profesii nič nie je isté. V umení nemáš zmluvu, že dostaneš pravidelne mesačný plat. A nemyslím len spevákov, veď to sú napríklad aj výtvarníci. Dnes, keď je všetko zatvorené, poväčšine sedia doma a nemajú komu predať obraz. Herec, pokiaľ nenakrúca, nemá prácu. To je memento – váž si každú možnosť, keď sa môžeš prezentovať!
V zmysle, aby človek myslel na zadné dvierka?
Presne tak. Myslieť na to, ako byť lepší, ako ísť v prúde, ako mať vlastný charakter, aby si sa odlišoval od ostatných. Aby si bol rozpoznateľný. Pandémia je poučením pre tých, ktorí si mysleli, že v umení budú všetci výnimočne zarábať. Samozrejme, keď máš talent, treba sa o to pokúsiť. Zakaždým však musíš myslieť na to, čo bude o desať rokov. Lebo svetská sláva je poľná tráva...
Boli ste vo svojich začiatkoch opojená slávou viac než dnes?
Pre mňa to nebolo nikdy nejaké extra opojenie. Spievala som, lebo ma to bavilo, ľuďom sa moje pesničky páčili. No zároveň som študovala medicínu. Každú minútu som mohla prestať spievať a mala by som niečo v ruke. Niekdajší manažér Karla Gotta († 80) František Spurný chcel, aby som išla aj na nemecký hudobný trh. Povedala som, že nie, až keď skončím vysokú školu. Lenže potom prišli vojská Varšavskej zmluvy. Keď som v roku 1970 skončila školu, pán Spurný bol zavretý a ponuka ísť na Západ bola nereálna. Stále som však vedela, že kedykoľvek môžem ísť robiť medicínu. Mne sa páčilo byť lekárkou, o spievaní som predtým ani neuvažovala. Nebola som dokonca ani na žiadnej súťaži.
Ako sa to teda stalo?
Raz ma počul kdesi spievať Braňo Hronec a povedal: Poď, vezmem ťa do rádia! Hoci spievam od svojich štyroch rokov, nechcela som byť speváčkou. Hudba však pre mňa znamenala veľmi veľa, počúvala som rôzne štýly, klasiku, džez, rock...
Čo rozhodlo, že ste uprednostnili kariéru speváčky pred kariérou lekárky?
Rozhodnutie nerobiť medicínu súviselo napokon so smrťou môjho manžela, hudobníka a lekára Jaroslava Laifera († 40), ktorý zomrel pre chybu lekárov po banálnej operácii. Vtedy pán Karel Vlach († 75), ktorý ma mal nesmierne rád a natočil so mnou ako s prvou slovenskou speváčkou v pražskom Supraphone platňu povedal: Doktorov máme dosť, ale vy ste len jedna! Robte to, čo robíte výnimočne! Mám v horoskope silno predurčené umenie, to sme mali veľmi podobné s Karlom Gottom († 80), ktorý sa rovnako ako ja narodil 14. júla. Obaja sme mali dom zamestnania v Rybách. A čo si budeme hovoriť, aj medicína aj hudba sú vlastne umenie.
