V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa prezradil ešte oveľa viac. Tak, do radostného čítania, priatelia!
To, čo človeku nemôžete zobrať, je nádej, úsmev či praobyčajná radosť. V knihe Objav radosť ste opísali 99 objavov súvisiacich s týmto pôžitkom. Je potešením zaoberať sa radosťou?
Na úvod poviem jednu zásadnú vetu: radosť je voľba. Na radosť sa nečaká, že príde, ani sa nededí v génoch, ale človek si ju musí zadovážiť. Je to návyk, ktorý by sa mal vyučovať v škole. Dieťa by mali k tomu viesť rodičia. A ak to človek nedostal do vienka, mal by tvrdo zapracovať na tom, aby získal takýto návyk.
Niektorí ľudia sú od narodenia veselí, iní zas morózni – akoby boli očkovaní proti radosti. Čím to je?
Môže to byť genetikou, pretože generácie rodičov a prarodičov rozprávali svojim deťom strašidelné rozprávkové príbehy. V deťoch zostali zakódované v génoch isté postupy, aby poslúchali, inak by im, tak ako v rozprávkach, hrozilo nebezpečenstvo. Dostalo sa im to pod kožu a príbehy sa šírili ďalej. Ale rovnako to môže spôsobovať aj fakt, že niektorí ľudia milujú čierne kroniky. Chcú o tom čítať, a to aj preto, lebo ide o psychologický moment - keď sa niečo stalo iným, tak ja sa mám lepšie, veď mne sa to nestalo...
Nie je to paradox, že ľudia sa tešia z toho, že niekomu sa stalo niečo hrozné?
To je podvedomie. Ten človek sa akoby uspokojí, že fajn, ja som v bezpečí, mňa také nešťastie obišlo.
Čo si myslíte o slogane, že najväčšia radosť je škodoradosť?
Nie, tak to istotne nie je. Škodoradosť je ubližovanie. Verím, že to „postihlo“ veľmi málo ľudí.
Mnohí ľudia majú v sebe blok, ktorý im bráni v tom, aby boli šťastní. Dá sa s tým pracovať?
Určite. Serióznymi výskumami sa zistilo, že ľudia, ktorí sú chronicky negatívni, si veľmi ubližujú a fyziologicky si skracujú život. Stres, ktorý si spôsobujú, pôsobí veľmi negatívne na obehový systém a je štatisticky dokázané, že u týchto ľudí je až 50-krát väčšie riziko infarktu. Preto vo svete už jestvujú vedecké a medicínske postupy, ako ich odnaučiť týmto zvyklostiam. Odborníci majú mnoho záujemcov, pretože každý si rozmyslí, či zomrie na infarkt, alebo si uchová zdravie pomocou liečebného postupu. A pokiaľ si človek nájde kouča, ten ho tiež dovedie k určitej ceste.
Aký je základný princíp koučingu, aby sa z nevrlého človeka stal pohoďák?
Najprv musí získať vnútornú motiváciu. Ak na to sám nepríde, nikto iný mu to zvonka nenaordinuje. Takže pokiaľ chcú blízki takému človeku pomôcť, musia mu nastaviť zrkadlo a poukázať na spomínané výskumy. Inšpirovať ho k tomu, aby sa porozprával o tom, prečo je v neustálej nepohode, aby popremýšľal nad tým, či chce alebo nechce zmenu. Najdôležitejšie je, aby dotyčný vedel prísť na to, prečo je nespokojný. Potom to už ide ľahšie.
Čo by podľa vás malo byť odpoveďou na otázku – prečo?
Lebo keď objaví radosť, zažije úspech. Pokiaľ človek pôjde po fiktívnych turistických značkách radosti, tak na konci vždy nájde úspech. A úspech dosiahne len tým, že zažíva a šíri radosť. Všetko, čo robí, čím sa živí, musí mať hlbší zmysel. Pokiaľ to človek robí nechcene, proti svojej vôli, tak sa mu to určite nepodarí, a tým pádom nenájde ani radosť.
Ale dosiahnuť úspech, to nie je len tak. Často sa musí popasovať s prekážkami.Tie však asi ťažko bude zdolávať s úsmevom na perách...
To istotne nie. Keď narazí na prekážku, mal by si sadnúť sám so sebou a pokojne popremýšľať, ako ďalej. Zásadná vec je prijať fakt, že všetko má riešenie. Len ho treba nájsť. Ja ho hľadám zakaždým tak, že sa fiktívne schúlim do seba a nedám na seba pôsobiť verejnú mienku. Chránim sa stádovitému efektu a zostávam v tej chvíli sám so sebou, až kým nenájdem riešenie. Vtedy mám radosť, pustím sa do riešenia a už sa zas nesiem na vlne...
