Tvrdí, že ako odborník na krízové situácie musí pristupovať ku všetkým s obrovskou empatiou a nemôže sympatizovať s jednou alebo druhou stranou. Rozhovory so žiakmi, s učiteľmi a rodičmi ukazujú, že verejnosť videla len časť príbehu, ktorý sa v obci a jej okolí odohrával. Kto za to môže? A je možné vôbec označiť hlavného vinníka? Nad čím by sme sa mali ako spoločnosť zamyslieť?
Spomínali ste, že prvý deň v ZŠ v Miloslavove bolo cítiť hnev, smútok, strach... Zmenilo sa niečo?
Je to rôzne, niektorí majú potrebu sa o tom rozprávať, iní chcú ísť ďalej, ale všetci v zásade potrebujú, aby sa tá situácia upokojila a aby sa o tom prestalo toľko hovoriť. To, čo potrebujú, je životný priestor, aby vedeli prijať, čo sa stalo a mohli pokračovať ďalej.
Prečo majú deti potrebu navzájom si ubližovať?
Ja sa na to pozerám tak, že ani dospelí nevedia ustriehnuť svoje emócie na sociálnej sieti a deti to majú možnosť vidieť. Pýtajme sa, ako je naša spoločnosť nastavená voči násilným prejavom a násiliu všeobecne? Žijeme v krajine, kde sa vo vysokej miere toleruje násilie.
Vidíme, ako o incidente komunikujú dospelí, a to je sonda, ako sa o násilí rozpráva doma. Násilie plodí vždy len ďalšie násilie. Zamýšľam sa, ako sa zo šikany v Miloslavove (a to sa nedeje len tam) môžeme všetci poučiť a čo môže spoločnosť urobiť, aby násilie utlmovala.
Na čo ste prišli?
Nepoznám jednoznačnú odpoveď, mojou úlohou je situáciu upokojiť. Máme pred sebou dlhú cestu. Žijeme špecifickú dobu - pandémiu vnímame aj na našich linkách pomoci - deti prosia o pomoc, nachádzajú sa vo veľmi zlej situácii, a zmenil sa spôsob, akým o tú pomoc žiadajú... Možno aj takto agresívne.
V čom je táto generácia detí iná?
My vidíme len časť príbehu, ktorý je oveľa komplexnejší. A keby sme mali možnosť pozrieť sa naň z nadhľadu, a dúfam, že vďaka vyšetrovaniu k tomu aj dôjde, možno to uchopíme inak, menej emotívne. Pre dospelých je možno menej pochopiteľné, že súčasťou detského života sú technológie a že majú potrebu všetko zdieľať s inými.
Ak sa však pozerám do telefonátov na naše linky, témou číslo jeden je pocit osamelosti. Deti nielenže nemajú s kým hovoriť o svojich ťažkostiach, ale ani pred nikým nie sú samy sebou. Doba je totiž orientovaná na výkon a sú pod obrovským výkonovým tlakom, že pred každým majú masku a niečo hrajú. Lebo dnes je dôležité zaujať, byť úspešný.
Prečo podľa vás nejaké dieťa nezasiahlo, keď videlo v Miloslavove krutosť kamarátov?
K niektorým veciam sa nemôžem vyjadriť, ale všeobecne v takýchto situáciách zohráva veľkú rolu postavenie v skupine a otázka, či budete akceptovaní, ak vyjadríte iný názor. Vždy v skupine odznievajú hlasy a nie je to také čierno-biele.
My dospelí chceme poznať odpovede prečo, lebo nám to dáva pocit bezpečia, ale dynamika skupiny je, ako keby ste tam mali ďalšiu osobnosť. Skupina sa správa inak a je jedinečná. A nie som si istý, že v tomto prípade hovoríme len o jednej skupine.
