Kedy sa však objavili prvé epidémie a aký mali vplyv na ľudský organizmus? Boli len našimi nepriateľmi alebo môžu posúvať naše telá k lepšiemu? Ako nás covid mení už dnes a čo na to hovorí antropológia?
V dejinách bolo veľkých epidémií už mnoho, ani si to neraz neuvedomujeme. Tie prvé prepukali, samozrejme, už časoch lovcov a zberačov. Ľudia však žili v malých a izolovaných komunitách, teda pomerne v bezpečí. Situácia sa radikálne zmenila s usadlejším životom zhruba pred desiatimi až dvanástimi tisíckami rokov, keď sa z našich predkov stali poľnohospodári. Veľká revolúcia v spôsobe života so sebou priniesla aj veľké riziká.
Čo na to veda
Objavovať stopy šírenia vážnych chorôb, ktoré mohli ľudstvo zniesť zo zemského povrchu, pomáhajú viaceré vedy, okrem antropológie aj archeológia, paleontológia, paleogenetika či molekulárna biológia. Vďaka najnovším metódam a prístrojom je možné robiť genetické výskumy založené napríklad na molekulárnych hodinách. Takto vedci odhalili, že rôzne infekčné ochorenia trápili ľudstvo omnoho skôr, než sa predpokladalo.
V minulosti sa zdalo, že epidémie a infekčné choroby začali ľudí prenasledovať, až keď sa usadili ako roľníci vo väčších skupinách a začali chovať zdomácnené zvieratá. Dlho sa predpokladalo, že tento spôsob života priniesol aj nákazy chorobami, aké poznáme i dnes – teda maláriou, tuberkulózou, leprou, chrípkou, kiahňami i mnohými ďalšími.
Na vine je opica
Najnovšie výskumy však odhaľujú, že nás mnohé z týchto chorôb trápili už omnoho skôr a nákaza neprišla od domácich zvierat, ale našich blízkych zvieracích príbuzných, primátov. Výsledkom blízkeho medzidruhového prenosu boli pred desiatkami tisíc rokov malária, žltačka typu B a v minulom storočí napríklad HIV.
Neboli to však len opice, s ktorými ľudia žijú v blízkosti v Afrike, a ktoré neraz aj konzumujú. Ukazuje sa, že aj vymreté druhy Homo napomohli rozširovaniu rôznych chorôb. Je možné, že stoja za nákazami, ktoré trápia i dnešnú populáciu – herpesom, tuberkulózou, leprou a ľudským papilomavírusom, proti ktorému bolo vyvinuté očkovanie až na sklonku 20. storočia. Ako sa ľudská civilizácia rozširovala, stavali sa väčšie mestá a prepájali sa navzájom cestami, mohli sa efektívne šíriť aj choroby.
Prečo hľadieť do minulosti?
Prečo vedci skúmajú epidémie spred stoviek či tisícov rokov? Prečo sa o ne zaujímajú nielen historici či archeológovia, ale napríklad aj mikrobiológovia? Odpoveď je jasná. Dnes už nikto nespochybňuje, že veľké epidémie hrozia ľudstvu aj v 21. storočí. Ich pravdepodobnosť zvyšujú naše možnosti neustále cestovať i veľké klimatické zmeny, ktoré umožňujú presun rôznych exotických zvierat, rastlín či hmyzu do končín, v ktorých sa doteraz nevyskytovali.
Dôkazy o minulých pandémiách nám vie sprostredkovať aj antropológia. Opýtali sme sa antropologičky Michaely Dörnhöferovej z Katedry antropológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, čo všetko nám táto veda dokáže o ľudskom tele odhaliť.
„Antropológ neskúma človeka len z pohľadu jeho kostry napríklad v spolupráci s archeológmi, ale tak isto sa zameriava aj na súčasných ľudí vo vzťahu k parametrom zloženia tela alebo vo vzťahu k niektorým ochoreniam, ktoré môžu ovplyvniť telesnú stavbu, zvyčajne, žiaľ, v negatívnom zmysle. Pojem antropológia je pomerne široký a zahŕňa skúmanie človeka a jeho tela na rôznych úrovniach. Napríklad ja sa pracovne zameriavam na historickú antropológiu, preto jadro mojej práce súvisí so skúmaním kostrových pozostatkov z rôznych historických období prevažne z územia Slovenska,“ vysvetľuje.
„Vieme zistiť informácie, či kostra patrila dospelému človeku alebo dieťaťu, mužovi, žene, v akom veku človek zomrel, prípadne aké choroby ho trápili počas života, aj keď kostra nám poskytuje len informácie o ochoreniach alebo zraneniach, ktoré zanechali stopy na kostnom tkanive.“
