„Keď nebolo mlieko pre sestru, tak sme rýchlo utekali k susedom, aby nám nejaké dali,“ spomenie si s povzdychom. Súrodenci sa vždy snažili chrániť jeden druhého: „Do školy sme chodili bez jedla, nevlastný otec zo zúfalstva mamu bil, lebo sa o nás nestarala, a potom sme boli bití my od nej. Polícia a sanitky k nám chodili bežne. Tak sme raz s bratom išli na sociálku a tam nám povedali, že to budú riešiť. Asi po týždni nás zo školy zobrali priamo sociálne pracovníčky.“
Bez citu
Matka však podľa Dianiných slov opäť zaúradovala, keď mala dievčina 17 rokov a zavolala ju a sestru k sebe. „Jasné, že jej išlo o peniaze, v domove sa nám zbieralo sirotské po otcovi. Tak sme si ju posadili so sestrou k stolu a povedali sme jej, že jej odpúšťame. Vtedy už nepila, lebo mala veľké zdravotné problémy a užívala lieky. Teraz sa s ňou dá, ale vôbec nemá cit,“ hovorí Diana, ktorá je už mamou 6-ročného syna. Keďže nemala šťastie na partnera, býva teraz v pristavenej izbe.
Tú jej poskytla mama. „Keď sa narodil, nedokázala som jej ho mesiac dať do rúk. Je to môj pocit. To, čo cítim k svojmu synovi, ja nie, že svojej mame ďakujem, ale uvedomila som si, že ona mi lásku nedala, tak ja ju dávam ďalej. Pozriem na svojho syna a chránim ho pred všetkým zlým,“ hovorí mladá mamička. Tá si našla novú lásku, s ktorou plánuje spoločné bývanie v inom meste. Rada by sa aj zamestnala, aby vedela svojmu synčekovi zabezpečiť všetko, čo potrebuje.
Odpúšťanie je známka zrelosti
Peter Korcsog, psychiater
- Odpúšťanie je pekná vec, je to aj známka zrelosti, ale to zranenie zostáva. Buď v spomienkach, ale hlavne telo si to zranenie pamätá. Takže to bude účinkovať napriek tomu aj neskôr.
