Priznáte nám teda nejaké svoje hriechy?
Svoje hriechy? Nemôžem! Ale jedlo je určite jedným z nich. Milujem jesť, jedlo je droga a myslím si, že nie som sám, kto má takú obsesiu dopriať si dobré jedlo. Človek je naučený, že jedlo, ktoré najviac ulahodí na jazyku, je práve to nezdravé - to je mojím hriechom, ktorý je však sezónny. Po Novom roku niekedy vo februári sa zatnem, lebo cítim sám na sebe, že ten hriech sa začne počítať na kilá, a začnem športovať. Privediem to do absolútneho šialenstva, keď v lete behám polmaratóny alebo sa prihlasujem na triatlony.
Beháte polmaratóny?
Áno, príprava mi trvá aj štyri mesiace a nie je úplne ľahká. Minulý rok tomu určite pomohol aj covid, lebo sa nespievalo, takže som sa okrem rodiny venoval naplno sebe a svojmu telu. No potom príde leto, koncerty, pumpy a všetky tie lákadlá, ktoré existujú, a je to ťažšie udržať. Je to čisto o disciplíne a vôli, ktorú musím zlomiť.
Máte dve deti, syna Tea a dcéru Leu. Myslíte si, že by mohli ísť vo vašich šľapajach?
Skôr sa bojím, že ich to neminie. Odhovárať ich však od ničoho určite nebudem. Obaja spievajú kade-tade. Teo nám napríklad včera hral na klavíri - som veľmi rád, že ho to chytilo, lebo aj ja som hrával na tomto nástroji. V škole má učiteľa, ktorý hrá na gitaru, chodí na bubny, to ho veľmi baví.
Našli ste počas pandémie nejaký koníček, ktorému sa stále venujete?
Tých koníčkov a záľub som až do pandémie vystriedal veľmi veľa, takže som nenašiel niečo nové, skôr som sa vrátil k takým veciam ako wakeboard, ktorý mi predtým nešiel, ale v lete som sa tým veľmi zabával, dokonca som bol jazdiť so svojimi deťmi.
Počas druhej vlny koronakrízy ste vraj zažili emočné dno a vyhľadali ste odbornú pomoc...
Prispelo k tomu, samozrejme, to, že som bol doma a nemohol som zarábať, robiť to, čo mám rád a pre čo žijem. Bola to proste súhra viacerých vecí naraz a nemyslím si, že je extrémne dôležité vysvetľovať to, čo sa stalo, lebo to je jasné. Proste som zrazu nemohol hrať. Už 11 rokov sa nevenujem ničomu inému ako práci okolo svojho hlasu. Ak vám to zoberú a ste v nejakej etape kariéry, tak to mrzí. Veľa vecí bolo vtedy nejasných, či vlastne kultúra má miesto v tejto spoločnosti. Na veľké poľutovanie treba povedať, že veľmi malé. S týmto zápasiť nebolo pre mňa ľahké. Vyhľadal som pomoc psychológa a myslím si, že som nebol sám. Urobil som veľmi dobre, musíte sa o tom rozprávať s niekým, kto vás vie naviesť na správne otázky a viete si dať na ne odpovede. Toto mi určite pomohlo a začal som žiť život s vedomím, že môže nastať aj takáto situácia s väčším zmierením.
