Nasťa Kuzminová sa teší na prvú olympiádu, ktorú bude sledovať ako fanúšik: Iba ja viem, čo prežíva Peťa!

Nasťa, čo by ste teraz asi robili, keby ste sa chystali na vrchol zvaný olympiáda?

- Už som síce dosť dlho bývalý športovec a najmä fanúšik pred televízorom, ale často sa vraciam k tomu, ako som sa pripravovala na olympijské hry. Musím povedať, že vôbec nezávidím tým, ktorí to robia dnes, v týchto dňoch... V tejto dobe, ktorú posledné dva roky všetci žijeme. Klobúk dolu pred nimi, to musím povedať. Majú to ešte ťažšie. Aj s možnosťami prípravy, aj porovnávania sa so súpermi. Všetkým želám, aby v sebe našli ešte dosť síl na to, aby na olympiáde predviedli v slovenských farbách naozaj to najlepšie, čo v nich je.

Koľko času venujete po ukončení kariéry ešte športovaniu, keďže máte veľa iných povinností?

- Ja stále tvrdím, že profesionálny športovec je diagnóza na celý život. Viem, že by som nemala úplne prestať, ale je pravdou, že mi pribudlo mnoho situácií, ktoré som nepoznala a v ktorých som sa naozaj necítila ako ryba vo vode. Ale ja sa snažím byť aktívnou športovkyňou ani nie tak pre moje zdravie, ale aby som bola príkladom pre malých a mladých, s ktorými spolupracujem, ale aj pre tých, s ktorými sa pri rôznych projektoch olympijského hnutia stretávam.

Na čo sa najviac tešíte na olympiáde v Pekingu?

- Oj, nerada by som povedala, že budem sledovať ten a ten šport. Ja sa teším, že budem pozerať všetko, čo sa tam bude diať. Najmä však našich športovcov. Spoznávať nové mená a držať palce tým starým! Och, starí nie sú, ale správnejšie je skúseným, ktorí si ešte stále držia famóznu fazónu a trúfajú si na toto meranie síl. Rozhodne to nebude len biatlon. Ja som sa stala veľkým športovým, nielen biatlonovým fanúšikom. Určite aj preto, že teraz, keď pracujem pre Slovenský olympijský a športový výbor som zistila, že koľko ľudí, o ktorých mnohí ani nevedia, sa podieľa na tom, aby športovec mohol podať výkon porovnateľný so svetovou konkurenciou.

Ako to bude vyzerať počas olympiády u vás doma?

- Už som ich na to pripravila, že keď poviem nechajte ma na pokoji, pretože je olympiáda, tak chcem mať doma pokoj. Doteraz som na olympiádach súťažila priamo v dejisku, musela som sa koncentrovať na svoje výkony. Teraz si to chcem užiť.

Spomínate si na svoje olympiády?

- Na každú olympiádu si spomínam inak. Vôbec to nie je tak, že by to bolo osem rokov tvrdej práce od 2010 do 2018. Postupne každé preteky mi prinášali novú emóciu, nové očakávania. Z každých Hier som sa niečo naučila a na nasledujúce Hry som vždy prichádzala s novým vnímaním, ale aj s tým pokúsiť sa byť lepšia a kvalitnejšia pretekárka.

Platí to aj o vašich zlatých medailách?

- Jasne, každé zlato bolo iné. Ale asi naj bolo to vo Vancouvri. Bolo prvé a navyše po zranení, po ktorom mi spočiatku nedávali nádej, že vôbec budem vo Vancouvri štartovať! Tie dve zlomené kostičky ľavej ruky ma nakopli k zázraku na trati i na strelnici.

Čo by ste odkázali Petre Vlhovej, ktorá je teraz v porovnateľnej situácii ako ste boli vy pred štyrmi rokmi. Aj od nej sa čaká medaila(-y)?

- Že jej bude držať palce celé Slovensko! Aby sa ničím nestresovala a sústredila sa len na seba. Je skvelá, má natrénované, má odjazdené toho dosť na to, aby nás potešila.

Autor: © Nový Čas, Mária Lukačovičová