Ako hra s plastelínou
Mimochodom, práve vytváranie spomínanej aplikácie simulujúcej ranu je veľmi zaujímavé. Začiatok je vraj podobný ako v škôlke, keď sa deťom rozdá plastelína a špachtličky. „My tiež používame modelovaciu hmotu podobnú plastelíne. Z vymodelovanej rany vyrobíme formu a do tej odlievame konečné aplikácie z rôznych materiálov podľa stanovených nárokov na falošné zranenie.“ Následne sa takáto aplikácia nalepí na kožu špeciálnym maskérskym lepidlom a okraje sa „zafalšujú“ tak, aby boli čo najmenej čitateľné. Na konkrétnom hercovi sa aplikácia koloruje, aby splynula s okolitou pokožkou. „Ak treba, dotvoria sa krvavé stekance, hnis a iné,“ dodáva maskérka.
Samozrejmosťou je, že každú diagnózu alebo zranenie zo scenára si musia maskérky najskôr naštudovať, aby to vedeli nielen výtvarne spracovať, ale aj „ošetriť“. „Tým myslím napríklad aký steh alebo niť použiť na chirurgické šitie, ako ranu zalepiť alebo ako obviazať, prípadne sadrovať zlomeninu. Toto musíme vedieť všetky, ktoré robíme na tomto projekte,“ zdôrazňuje Z. Peschlová a nezabúda dodať, že často všetko konzultuje s odborníkmi, teda lekármi. „Kamarátku kardiologičku už mám na rýchlej voľbe, tak často ju spovedám. Pri veľmi náročných operáciách nám chodí priamo na pľac poradiť chirurg.“
Keďže maskérske výtvory vyzerajú naozaj vierohodne, na mieste je otázka, či z nich samotným maskérkam občas nepríde zle od žalúdka. „Mne určite nie,“ smeje sa Z. Peschlová a pokračuje: „Rada sa prehrabávam obrázkami zranení a zákrokov. Považujem to za nevyhnutné, ak má byť maska čo najreálnejšia. Skôr som zažila, že iní sa nechceli na môj výtvor ani pozrieť. Naposledy som takýto ,úspech‘ zožala so svojím prevedením placenty. Kolegyne môžu potvrdiť, že pri pohľade na tento kus ich napínalo... V obraze sa z tohto dôvodu len na okamih mihla. To je práve tá hranica, ktorú som na začiatku spomenula, ktorá nesmie byť prekročená vo vzťahu k divákovi. My masky vidíme trochu inak, ako sú nakoniec vysielané.“ Aby tvorcovia ľudí netraumatizovali príliš naturalistickým obrazom, zranenia sú snímané v celkoch alebo v pohybe. Prípadne len vo fragmentoch.
S krvou za ušami
Veľmi zaujímavé situácie nastávajú aj vtedy, keď sa falošne zranený herec či komparzista poriadne neodlíči. „Stáva sa veľmi často, že sa ponáhľajú a odlíčenie odkladajú na domov alebo je nedokonalé. Utekajú od nás na iný projekt a ešte majú stekance krvi za ušami a v brade.“ Má to vraj svoje výhody. „Veľký súcit prejavujú policajti, keď takto skrvaveného herca zastavia za rýchlu jazdu. Takmer vždy sa vyhnú pokutám. Iný prípad bol však Romanko Pomajbo, ktorý mi rozprával, že jeho malá dcérka, keď ho videla akože dobitého, mala záchvat plaču a nevedeli ju utíšiť. Vtedy sľúbil, že sa bude poctivo odličovať v maskérni,“ smeje sa vedúca maskérka Nemocnice.
