O pár dní oslávi krásne životné jubileum a pri tejto príležitosti sme sa porozprávali o jej hereckej ceste, ľuďoch, ktorí ju najviac ovplyvnili, ale aj o súkromí, ktoré si úzkostlivo stráži.
O pár dní oslávite životné jubileum. Uvedomujete si nejako, že 60-ka už klope na dvere?
To, že starnem, som si uvedomila už pred 10 rokmi, keď som oslavovala 50-ku. Kamaráti ma už vtedy strašili, že sa mi ozve telo. Zistila som, že naozaj je to tak. Mnohé veci, ktoré som kedysi bežne robila a ani som si to neuvedomovala, si už uvedomujem. Občas musím spomaliť, odpočinúť si, keď je niečo fyzicky náročné. Je to taký prirodzený kolobeh života, každý starne, či sa mu to páči alebo nie.
Keď sa obzriete na svoje detstvo, na čo si najradšej spomínate? Aké bolo?
Mala som veľmi šťastné detstvo. Moji rodičia pre mňa a môjho mladšieho brata vytvorili všetky podmienky na to, aby sme si detstvo užívali na sto percent. Nikdy sme neboli zatiahnutí do žiadnych problémov alebo komplikovaných situácií. Prosto sme žili tak, ako by deti mali žiť - bezstarostne, šťastne, spokojne. Tešili sme sa na naše stretnutia s kamarátmi, veľmi často sme boli vonku na dvore, kam sme utekali vždy po škole, keď sme si spravili úlohy, a tam sme sa do večera dokázali hrať.
Od detstva ste vraj túžili byť herečkou. Ako to rodičia prijali?
Boli prekvapení, kde som vôbec na takúto myšlienku prišla. Samozrejme, zo začiatku to brali tak, že musím mať niečo v rukách a potom nech si robím herectvo. Musím povedať, že ma v tejto záľube nesmierne podporovali. Mávala som rôzne vystúpenia, či už v ľudovej škole umenia, divadelné predstavenia alebo neskôr aj televízne inscenácie. Kedysi sa naozaj nakrúcalo do polnoci a otec alebo mama, tým, že som bola dieťa, vždy pre mňa prišli. Vychádzali mi veľmi v ústrety.
Kde sa teda táto herecká ambícia vo vás zobrala?
Naozaj neviem. (smiech) Dodnes to je pre mňa záhadou, prečo ma to až tak veľmi oslovilo, že som od ôsmich rokov, keď som sa sama prihlásila do ľudovej školy umenia na dramatický odbor, za tým tak cieľavedome išla. Možno to bolo aj tým, že som hereckú prácu ochutnala v košickom televíznom štúdiu, v rozhlase, dabingu a stále viac a viac som si ju zamilovávala. Preto aj rozhodnutie ísť po gymnáziu na VŠMU bolo pre mňa veľmi prirodzené.
Keď ste sa odsťahovali do Bratislavy, bol to pre vás riadny skok do toho veľkého hereckého sveta?
Veru, Bratislava bola vnímaná ako veľký svet, lebo aj prijímačky boli rozdelené na Bratislavu a vidiek, takže aj Košice boli pod kolónkou vidiek. Pri nástupe do školy som sa presťahovala na internáty do Mlynskej doliny. Bol to pre mňa skok do veľkého sveta bez podpory rodiny. Kedysi naozaj neboli diaľnice ani rýchle autá, takže som domov cestovala autobusom 8 - 10 hodín. Napriek tomu som zo začiatku chodievala veľmi často a celú cestu som dokázala prespať. (smiech) Neskôr, keď som už začala hrávať po víkendoch a skúšať v divadlách, som návštevy doma obmedzovala.
Kto vás v živote najviac ovplyvnil?
Určite mama svojím životným postojom a riešením rôznych situácií. Potom aj kolegyne v divadle, ako napríklad Zorka Kolínska, ktorá mi veľmi pomáhala, keď som nastúpila do Divadla Nová scéna.
