Ste ten vzácny jedinec, ktorý už od detstva vedel, čím chce byť a aj sa mu to splnilo... Považujete to za svoje najväčšie životné šťastie?
Áno, je pravda, že herectvo bolo mojím snom celý život už od detstva. To, že sa mi tento sen splnil, samozrejme, považujem za obrovské šťastie, za ktoré som nesmierne vďačná. Ale či je to moje najväčšie životné šťastie? Nie, je to len práca. Mojím najväčším životným šťastím sú hodnoty, ktoré mi vštepila moja rodina a učitelia, ktorí ma formovali na základnej a strednej škole.
Lásku k divadlu ste vraj zdedili po otcovi Vladimírovi, ktorý je divadelný režisér. Preberáte s ním stále svoju prácu, nové ponuky, to, ako uchopiť ktorú postavu...?
Jéj, toto je veľmi sympatická otázka. (smiech) Môj ocko vyštudoval réžiu, ktorej sa dlhé roky venoval, vždy však uprednostňoval prácu s ochotníkmi. Režijnú tvorbu uňho však veľmi skoro vystriedala scenáristická tvorba. Píše úžasné divadelné hry a je v tom naozaj veľmi dobrý - za svoje texty už dvakrát získal Cenu Alfréda Radoka v Prahe. A či s ním rozoberám svoju prácu? Môj otec je človek, s ktorým rozoberám úplne všetko. Je to môj najlepší priateľ.
S veľkým divadlom ste začínali v rodnej Žiline. Kvôli práci ste ju vymenili za Bratislavu?
Nikdy som zo Žiliny neodišla. V Bratislave som študovala a dodnes tam dochádzam kvôli práci, ale mojím domovom je a aj vždy bude Žilina.
Vašu tvár zrejme ľudia začali vďaka Nemocnici zo dňa na deň spoznávať na ulici. Už ste si zvykli?
Ľudom, ktorí sledujú Nemocnicu a sú zodpovední za to, že má tento program sledovanosť, vlastne vďačím za to, že mám prácu, a tým pádom si ich veľmi vážim. Hlavne spätnú väzbu, ktorú od nich dostávam. Pokiaľ je konštruktívna, tak som za ňu nesmierne vďačná bez ohľadu na to, či je pozitívna alebo negatívna. To, že ma ľudia spoznávajú a oslovujú na ulici, vnímam ako súčasť svojej práce a nie ako niečo, na čo si musím zvyknúť.
