Tu sa začala formovať jedna z najslávnejších humoristických dvojíc: Oliver Andrásy – Eňa Vacvalová. Vydržať spolu 35 rokov v tandeme, to je naozaj pozoruhodné! Ako si na dlhoročnú spoluprácu spomínajú obaja protagonisti?
Ako vznikla dvojica Andrásy – Vacvalová?
Oliver: Pamätám si, že keď sme mali zápis na vysokú školu, tak sme si s Eňou padli do oka. Hneď v ten večer sme skončili na víne v dnes už neexistujúcej vinárni na Vysokej 44. Rozumeli sme si, ale počas štúdia žurnalistiky sme si išli každý svojou cestou. Po škole som nastúpil do rozhlasu, zatiaľ čo Eňa pracovala v časopise Kamarát. Keď sa Milan Markovič rozhodol odísť na voľnú nohu, uvažovalo sa, koho by namiesto neho prijali do rozhlasových Variácií a ja som odporučil Eňu. Prišla na pohovor a vzali ju. Chvíľu sme robili Variácie v zostave Peter Guldan, Eňa a ja. Ale netrvalo dlho a v rámci rozhlasu vznikla požiadavka robiť nedeľné dopoludnia ako verejné nahrávky.
Eňa: Oliver neklame a má aj lepšiu pamäť, najmä tú faktografickú. A to napriek tomu, že je starší... O 3 mesiace! (smiech) Podstatné pre mňa je, že keby mi vtedy nebol zavolal, či to v tom rozhlase po Milanovi Markovičovi nechcem skúsiť, ktovie, po akej ceste, myslím tým pracovnej, by som sa bola v živote vybrala?!
V roku 1987, sa Variácie rozdelili na štyri nedeľné zábavníky. O priazeň poslucháčov sa striedavo uchádzali Markovičova relácia Pod pyramídou, váš Humorikon, Apropos z dielne moderátorov Števa Skrúcaného, Paľa Juráňa a redaktora Stana Radiča. V roku 1993 sa k zoznamu pridalo Echo. Pripomeňte čitateľom slávny Humorikon!
Oliver: Koncept Humorikonu nestál len na nás, bolo tam veľa prvkov, ktoré nám veľmi pomáhali. Jednak tam boli traja humoristi (v prvej zostave Stano Radič, Ján Greksa a Zdeno Luknár, neskôr Stana Radiča vystriedal Jano Snopko, pozn. red.), ktorí odpovedali na otázky poslucháčov i prítomných divákov. Mali sme tam skvelú rubriku – Telefór, čo bol akýsi predchodca Skrytej kamery. Známe celebrity telefonovali celkom cudzím ľuďom a strieľali si z nich. Najslávnejší fór bol, keď Maroš Zednikovič telefonoval ľuďom, ktorým svietilo pouličné osvetlenie do bytu, že musia platiť za odobratú elektrinu. „Elektrárne, pri telefóne Kelemen, odoberáte nám svetlo z ulice!“ „Čo? Veď my si zaťahujeme roletu!“ „My nemôžeme kontrolovať, či si vy zaťahujete roletu! Keď nezaplatíte, zamurujeme vám okno!“ „A koľko máme zaplatiť?“ „Nie je to veľa, tak 3 000 korún.“ „Čooo?“ (smiech)
A ľudia vám na to skočili?!
Oliver: Boli takí šokovaní, že sa okamžite chytili. Napríklad Števo Skrúcaný volal po revolúcii na národný výbor do viacerých miest, ktoré tam mali sochu Lenina, že ju treba odstrániť. Ale keďže nie sú peniaze na novú bronzovú sochu, bude treba odpíliť karbobrúskou hlavu a namiesto Leninovej hlavy naskrutkovať hlavu Kňažka alebo Budaja! (smiech)
Eňa: Mojím favoritom bol Janko Lehotský ako „prodekan Csongrády“, ktorý volal náhodne vybraným ľuďom z telefónneho zoznamu, ktorí mali nejaký titul, že ho musia podľa nového zákona vrátiť, a ak ho silou-mocou chcú mať, musia si ho znovu urobiť, doštudovať, zvládnuť skúšky a tak...(smiech)
Celý rozhovor si môžete prečítať v Novom Čase Nedeľa.
