Ale vraj sa venujete aj iným veciam. Píšete scenáre, tancujete, cestujete...
Áno, začala som sa venovať scenáristike a zisťujem, ako veľmi ma to baví. Keď ako herečka dostanem scenár, existujú kontúry a hranice, v ktorých sa pohybujem, ten tvorivý priestor je nejako ohraničený. Pri scenáristike limity neexistujú, som úplne slobodná v tom, čo tvorím, v tom, čo chcem povedať, takže jediným možným limitom som si sama sebe.
To je pre mňa úplne nové. Tancujem, to je tiež pravda, aj keď menej, než keď som bola na konzervatóriu. Keď tancujem, cítim sa slobodná, chce sami smiať a je mi v zásade jedno, či tancujem na metalovom koncerte alebo či tancujem salsu. (smiech) A cestovanie, áno.
Aspoň raz ročne sa snažím ísť na miesto, kde som ešte nikdy nebola. Naposledy som navštívila Island a Spojené Arabské Emiráty, taký protiklad. Na Islande sme čistou náhodou narazili na aktívnu sopku, a tak som po prvýkrát v živote videla sopku chrliť lávu. Ide z toho fakt teplo. (smiech)
Váš otec pochádza z Maroka. Žije stále v Česku? Poznáte jeho domovinu, svojich príbuzných tam?
Áno, otec je z Maroka a žije tam. Rodina je dosť početná, takže niektorých príbuzných poznám a iných nie. V Maroku som bola, ale určite ho nemám tak veľmi precestované ako tí, ktorí tam idú vyložene za kultúrou a prírodou. Takže expert na Maroko nie som. Ale povedala by som, že viem urobiť celkom dobrý kuskus. (smiech)
V seriáli Priznanie sa stretávate s predsudkami, rasizmom, netoleranciou. Ako často na takéto reakcie narážate v každodennom živote?
Pravdepodobne sa pýtate na to, či na mňa niekto na ulici útočí kvôli môjmu pôvodu. Ono na mne to nie je veľmi vidieť, že by som bola vyložene Arabka. Niekto si myslí, že som Latinoameričanka, ďalšiemu ani nenapadne, že by som mala byť od inokadiaľ... Pamätám sa ale pri nakrúcaní Priznania, keď som mala chvíľu pauzu a sedela som niekde za Bratislavou v záhradke jednej kaviarne.
Prišlo auto a v ňom pravdepodobne Arabi. Chlapci okolo tridsiatky a išli si tam kúpiť vodu. Keď odišli, páni od vedľajšieho stola, ktorí sa so mnou dovtedy veselo bavili, začali mať rasistické narážky typu, že by sa tí chlapci mali ísť vyprať a tak. Povedala som im, že som napoly Arabka a začali sa mi ospravedlňovať. Pýtala som sa, že za čo sa ospravedlňujú. A začala som sa smiať, pretože mi to vážne začalo pripadať komické a pýtala som sa: Vy sa ospravedlňujete za to, že ste rasisti?
Na to už mi neodpovedali. Ale tento príbeh asi nie je nejako prekvapivý. Všeobecne sa vie, že rovnako ako vaša, aj naša spoločnosť má z veľkej časti rasistické predsudky. Dokonca mojej výbornej kamarátke bývalý šéf povedal, že uňho klesla a že si ju trochu prestal vážiť, keď sa dozvedel, že mala kedysi sexuálny styk s Afroameričanom.
Hovoril, že mu to pripadá, že je poškvrnená. (smiech) Ja neviem, mne to pripadá ako taká obmedzenosť, hlúposť, považovať niekoho za základe jeho etnickej príslušnosti za menejcenného. Kategoricky odmietam, že je niekto niečím menej.
