Takže?
Takže pani doktorka to zrežírovala tak, že som sa ocitol v ambulancii a môj brat sedel oproti! Dnes som vďačný za to, že tam v tej chvíli bol. V podstate sa mi uľavilo. Cítil som, že už to nie je tajná informácia, s ktorou musím nejako narábať, ale že je to vonku. Obavy som mal jedine z toho, či nebudem mať bolesti. Pretože pred operáciou som trpel brutálnymi bolesťami a už som to nechcel zas zažívať. A potom som sa bál, či mi nebude zle z chemoterapie, či ma to nebude odstavovať od mojej lásky - od divadla. Z tohto som mal strach, z ničoho iného. A vlastne, ešte tu bolo čosi – bál som sa, ako to prijme moja maminka.
Áno, obavy z toho, ako sa so situáciou vyrovnajú naši blízki, sú často horšie ako samotná choroba. A mama je mama – vždy budete pre ňu jej dieťa, o ktoré má strach. Či už máte päť alebo päťdesiat...
So svojou mamou som odjakživa previazaný. Tak ako ja cítim, keď sa mame niečo deje, tak aj ona cíti, keď niečo so mnou nie je v poriadku. Keď sme s bratom odchádzali z ambulancie onkologičky rovno do Kremnice, zhovárali sme sa aj o tom, ako to povedať mamine. Odmietal som klamať, no chcel som jej to povedať nejako zaobalene a hlavne postupne. Povedal som jej, že po operácii brušnej hernie nastali nejaké komplikácie, ale že sa na tom pracuje. Potreboval som získať čas. Na druhej strane som jej to chcel povedať skôr, než sa to dozvie z novín alebo od susedy. Preto som sa nebránil hovoriť o tom nahlas. Naopak, vedel som, že veci treba pomenovať presne tak, ako sa majú, aby nevznikli špekulácie. Takže napokon som jej zatelefonoval a povedal, že mi diagnostikovali rakovinu.
Ako to vzala?
(Úsmev) Povedala: „Chvalabohu!“ Zostal som zaskočený: „Čo chvalabohu? Že ti to hovorím, alebo že mi diagnostikovali rakovinu?!“ Teraz zostala v pomykove maminka: „Čo? Ty máš rakovinu?!“ A rozplakala sa. Zle počula, čo som jej na začiatku povedal... Povedal som jej najzákladnejšiu vec – nech je v pohode, pretože ja som v pohode. A ak s tým ona nebude v pohode, ani ja nebudem v pohode, lebo to budem cítiť. A to bude prúser. Samozrejme, nemohla sa s tým zmieriť. Ale všetko je tak, ako má byť, a maminka to vníma tak, ako vie. Aj to, že svoju chorobu medializujem, vníma s otvoreným srdcom. Vie, prečo to robím, že to môže niekomu pomôcť a tým pádom to má zmysel. Už teraz dostávam množstvo podporných správ. Je to nádherné, keď mi onkologický pacient napíše, že som preňho inšpiráciou. A to je – neskromne povedané – krásne, nie?
Obyčajne sa v zložitej situácii ocitá aj okolie chorého. Ľudia akoby nevedeli, ako sa správať – či dotyčného ľutovať, súcitiť s ním, alebo sa tváriť, že však o nič nejde, bude to dobré... Asi to poznáte.
Na každého treba reagovať inak. Našťastie mám okolo seba ľudí s hlbokým vzťahmi, toto nikto z nich neriešil. Nevidel som v ich očiach zmenu. Môj stav prijali ako informáciu, v zásade tak ako aj ja. Samozrejme, hovorím o tom so svojou rodinou, s priateľmi. Brutálne mi v tejto situácii pomáha čierny humor. Mám priateľov, s ktorými sa bavíme – a nielen o mojej chorobe – najmä cez čierny humor. Napríklad, keď som prišiel po prvej chemoterapii za pani doktorkou, spýtala sa ma, aký som mal týždeň. Vravím: „Všetko v poriadku, akurát, že ma prehnalo! Dokonca sa mi stalo, že som v jednu noc nestihol dobehnúť tam, kam treba... Pani doktorka, je to normálne?!“ A ona na to: „Pán Nemec, ale vy už nikdy nebudete normálny! (smiech) Už si na to zvyknite, už bude len horšie!“ Tak ako teraz, aj vtedy som sa začal smiať. Uvoľnil som sa. Ona totiž vie, ako na mňa ísť. Predĺžila mi týmto čiernym humorom život o celý rok. Hoci viem, že niektorí sa budú pohoršovať: Ako ten Marcel môže takto žartovať?! No – môžem.
Je lepšie, ak o chorobe hovoríte vecne, ak nič netaja lekári pred vami a vy pred verejnosťou?
Poznám sa, že mne takáto konfrontácia s verejnosťou robí dobre. Povyšujem to akoby na pozitívne veci. Podľa mňa je múdre a správne hovoriť o chorobe a nič nezahmlievať. Nemá zmysel riešiť niečo, čo nemáš šancu ovplyvniť inak, len tak, že budeš pozitívne myslieť. Lebo ak nebudeš pozitívne myslieť, ovplyvňuješ negatívne chorobu. Ako sa vraví – zaoberáš sa blbosťami a blbosti sa ti dejú. Vysielaj pozitívnu energiu a budú sa ti diať pozitívne veci. A v tomto mi veľmi pomáha divadlo, jedna z mojich najväčších vášní. Ak by do môjho života zasiahlo čokoľvek, pre čo by som nemohol robiť divadlo, začnem intenzívne premýšľať, čo ďalej. Lebo ak sa to nebude dať zmeniť, tak všetko pre mňa stráca zmysel.
Ale prečo? Vždy je čosi, pre čo sa oplatí žiť! Či je človek zdravý, či chorý – stále môže mať kopu plánov, túžob...
Nemám nijaký zoznam posledných želaní, ako sa povráva. Ale určite by som chcel zažiť atmosféru pri nakrúcaní filmu. Je fantastické natočiť niečo, čo má výpovednú hodnotu, hrať postavu, ktorá má zmysel a ja som v nej schopný ukázať všetko, čo som za 50 rokov zažil. Normálne mám zimomriavky, keď o tom hovorím... Rád by som toto všetko zažil, aj s premiérou a s tým, ako to prijme divák. Rád by som si zahral v krásnej vianočnej rozprávke postavičku, ktorá... No veď sa pozrite na moju tvár – ja môžem hrať v zásade všetko! (smiech) A ešte keď si dám dolu okuliare – ohohóóó! A možno by som prijal rolu v seriáli. Postavu, ktorá môže kedykoľvek odísť, aby som tvorcom nenarobil problémy, keby náhodou niečo... Nemusí to byť rovno hlavná postava, ide o to, aby mala výpovednú hodnotu, aby bola zapamätateľná. A celkom isto by som chcel zažiť aspoň jedno skúšobné obdobie v našom divadle. To je niečo také zázračné, keď tvoríme, keď sa tu hráme! Lebo nie je dôležité, ako dlho žijem, ale ako intenzívne...
